12. kapitola - Iris

3. října 2009 v 16:00 | FReedoM |  Poviedka - Iris Malum
Moja drahá Iris... Táto kapitola je taká - ako by som povedala... V tejto kapitola sa začne konečne niečo diať a v tej ďalšej by konečne mohlo prísť nejakému napínavému boju. Boj. Konečne som sa dočkala a bude vzrúšo:D Páči sa mi to... Nečítala som po sebe, ale páči sa mi to:)
Takže táto kapča patrí tebe ni.niik:)
Zbohom, neviem kedy sa vrátim, ale vrátim sa:)





12. Kapitola - Áno, začnime


Ohúrene pozerala na tmavú kruhovú miestnosť, ktorá vyzerala ako z obdobia Gotiky. Klenby boli v lomených oblúkoch a krásne sa vynímali pred obecenstvom sediacim v ohromných radoch pri kruhovej stene. Pravdaže rady boli odstupňované a vytvárali tak temnejší výzor a hlavne výzor s napätím. Videla mnoho malých zdobených výčnelkov a okná zakončené do lomeného oblúka a tak isto si všimla aj prezdobené gobelíny za členmi Libertus. Zrazu jej oči padli hore a zreničky sa jej ešte väčšmi zúžili. Bolo tam neskutočné množstvo malých a veľkých balkónov, kde každý jeden človek na ňu upieral pohľad. Povrchne sa na nich zahľadela a sklopila zrak.

Nastal veľký šum, vrav a už mala pocit, že to nik neutíši a z ničoho nič začula silný hlas, ktorý ju ohlušil.

"Tichó!" zakričal ten mužský hlas, vychádzajúci spred nej, v radoch hlavných sudcov Libertus. Ako vedela, že oni sú tí najvyšší? Neprehliadnuteľné. Sedeli v strede, bolo ich desať, boli veľmi vysoko, no nie až tak, ako balkóny nad ňou, vyzerali naduto a múdro. "Slečna Iris Malum, prosím, posaďte sa." Bol to muž z tých desiatich, sediaci odľava ako tretí. Mal krátku bielu bradu, no stále tam bol aj odtieň červenej, ktorú za mlada mal. Vlasy mu nevidela, lebo boli zakryté čarodejníckym klobúkom, ktorý tam každý mal, no bola si takmer istá, že jeho vlasy sú biele alebo žiadne. Napokon trasľavo vykročila vpred, snažiac sa vyzerať aspoň trocha dôstojne. Podarilo sa jej. Pred ňou bol stupienok, na ktorom bola čudesná ohrada ako tá vec, kde sedí zvyčajne svedok, ktorý práve vypovedá. Bližšie to opísať nevedela. Sadla si teda do kresla uprostred a pokojne sa pozrela pred seba. Jej vnútro vôbec nebolo pokojné. Priam sa čudovala, že všetci títo ľudia, nepočujú jej silné búšenie srdca a klepanie nôh a rúk, čudesný šepot Malum, ktorý sa bál ešte viac ako samotná Iris. A ten jej vravel, aby bola pokojná.

"Sebastian Vernette, smieme začať?" spýtal sa ďalší muž s kyslou tvárou jej ochrancu. Konečne poznala jeho meno a prekvapene na neho pozrela. Pohladil ju pohľadom a ona bola o niečo pokojnejšia.

"Áno, začnime." Tieto slová Iris povzbudili. Bol pri nej a bude ju obhajovať. Tie slová, áno, začnime, jej akoby vraveli: Všetko sa na dobré obráti. A ona zodvihla bradu a pozrela sa do očí nejakého muža, ktorý ju preklínal očami. Jeden z mnohých. S odporom ho prepichla pohľadom a on v sekunde odvrátil zrak. Znova pokojnejšia.

Boj! To slovo jej hučalo v hlave proti jej vôli. Ozývalo sa v mysli Malum a ona s úškrnom odhadovala, že takto si chcel nahnať troška odvahy.

Jedno telo, dve príbuzné duše,
zašepkala pre Malum a priam videla a cítila jeho zasnívaný úsmev, plný pokory a chápavosti.

So zasnenia ju vytrhol Sebastian, jej verný priateľ v núdzi, ktorý sa k nej naklonil a pošepkal.

"Kapucňa." Odtiahol sa, stúpol si pred ňu, sledujúc ju pohľadom. Ladne a s určitým pôvabom si stiahla kapucňu a na všetkých sa zahľadela pohŕdavým a zároveň milým pohľadom. Čudná kombinácia, ktorá z nej robila - akéhosi človeka, pripraveného byť príjemným a i hádavým. Sebastian si z hlavy stiahol taktiež kapucňu a pokorne sa poklonil desiatim váženým ľuďom pred nimi.

Muž s múdrymi očami sa pousmial sa Sebastiana a otvoril ešte múdrejšie ústa. "Slečna Iris Malum, môžete odprisahať, že nám budete vravieť len pravdu a vaše slová budú myslené vážne a bez nejakého nekalého úmyslu?" nadvihol strapaté obočie a zapichol sa do očí Iris, akoby mu nestačila odpoveď z úst, ale akoby potreboval aj odpoveď z očí.

Nezaváhala, no zamrkala. Zhlboka sa nadýchla a hlasne odpovedala. "Áno, sľubujem, že budem vravieť len pravdu, že to čo poviem bude povedané so všetkou vážnosťou a nebudú v tom žiadne nekalé úmysly." Zodvihla bradu a zatvárila sa mierne dotknuto.

"Ďakujem slečna Iris Malum. Teraz už môžeme začať."

"A vám stačí slovo od nej?!"

"Ste snáď hlúpy?!"

"Hanba jej!"

Takéto slová sa hrnuli zo všetkých strán a Iris napriek tomu, mala kamennú tvár. Musela mať kamennú tvár.

Len nič nevrav, ostať v pokoji.

O nič iné sa ani nesnažím,
odpovedala Malum s iróniou.

"Utíšte sa!" zvolal ten muž s bradou, ktorého počula ako prvého z radu desiatich. "Nech sa ukáže ten, kto vyriekol takéto hanebné slová! Vy si hovoríte čarodejník v radoch Libertus?!" pokračoval a škaredo sa zahľadel do všetkých kútov, odkiaľ sa ozvali nejaké námietky.

"JA!" zodvihol sa niekto z radu od nej napravo a všetci upreli pohľad na mladého muža okolo tridsiatky, ktorý vyzeral veľmi múdro, no vtedy hlavne namosúrene, no pokračoval "Ja som to povedal! Veď sa jej veriť nedá! Je čistokrvná, to áno, hodí sa, ale jej tvár vraví o tom, že nepatrí k nám, jej chovanie je pohŕdavé! Nie je členkov Libertus ani len mesiac! Prečo sme tam neposlali niekoho z nás?!" ukázal okolo seba, kde niektorý horlivo prikyvovali, iný len tíško hľadeli na tú scenériu a iný sa ozvali aj svojimi hlasmi.

"Meziferio a ostatný bratia, sestry, musím sa priznať, že my, všetci desiati, sme tvrdo nad týmto rozmýšľali. No môžete si byť istý, že na to máme pádne dôvody! Myslíte, že na takomto vážnom rozhodnutí by sme sa dohodli len tak?!" zakričal namosúrene a prepichol ho pohľadom.

Muž, menom Meziferio, sa nevzdával. "Tak vravte vaše dôvody!" zo všemožných kútov sály sa ozývali slová plné podpory a len málo z nich vraveli opak.

"Všetko vám bude povedané!" zakričala žena z desiatich a horlivo sa postavila. Bola vysoká, štíhla na svoj vek a jej tvár vravela, že rozhodnosť, je jej silná stránka. "Všetko sa dozviete, len nám dajte čas!" zakričala, snažiac sa prehučať dav ľudí okolo nej.

"My to chceme počuť teraz!"

"Načo nám to bude vtedy, keď bude rozhodnuté?!"

"Vravte, kým smiete!"

"Hanbite sa!"

Iris odhodila svoju kamennú masku a začala sa zmätene obzerať kolom dokola. Toľký krik! Samý vreskot, slová ich pravdy, krivdy!

"TICHO!!!" všetko naokolo sa zatriaslo a Iris si poľahky chytila uši a skrútila sa pod jej múrik. Tento zvuk prišiel od stola a odtiaľ sa hrnul aj obrovský vietor, ktorý prinášal papiere a klobúky, ktoré tento silný hlas so sebou priniesol a ukradol. Nastalo ticho, pri ktorom sa ľudia roztrasene spamätávali a snažili sa vyzerať dôstojne. Aspoň spolovice tak, ako desiati hlavný členovia Libertus. Sedeli pokojne na mieste, okrem toho muža, ktorý už viackrát utíšil tento dav. Iris si všimla, že v ruke nedržal žiaden prútik. Tento silný hlas, vychádzal z jeho vnútra. Ten čarodejník ju úplne ohúril svojou silou a schopnosťou. "Rešpektujte nás. MY konáme za Libertus a verte či nie, je toto najlepšie východisko z tohto boja." Pokračoval s omnoho tichším hlasom, priam pokojne vyrovnaným. "Slečna Iris Malum? Ste v poriadku a ste pripravená pokračovať?" spýtal tvrdo.

"Môžeme začať." Nemohla povedať že je v poriadku, keď sa tak necítila. V poriadku nebola, ale bola pripravená sa pohnúť ďalej.

"Iris Malum, teraz vám položíme pár otázok, na ktoré nám prosím jasne odpovedajte." Povedal muž na kraji stareckým a hlavne roztraseným hlasom. Iris len prikývla a znova zakryla svoje pravé pocity.

"Prvá otázka. Prečo ste sa rozhodli takto riskovať?" prepichol ju pohľadom a ona odvrátila zrak, hľadia tesne nad neho.

"Pomôže to dobru. Je to riskantné, ale nad tím som sa nikdy priveľmi nezamýšľala." Povedala hlasne a sama bola prekvapená. Padla ďalšia otázka, no tento krát od ženy sediacej vedľa neho.

"Stojí vám to za váš život? Ste si naozaj istá, že to chcete? Ešte stále máte na výber."

"Niekedy je potrebné sa obetovať a ja sa nemienim vzdať života. Bojujem za dobrú vec." Žena prikývla rukou naznačila mužovi po druhej strane, aby položil ďalšiu otázku.

"Môžete odprisahať vernosť Libertus?" bol to muž v okuliaroch a hneď na prvý pohľad bolo vidieť, že jej neverí.

"Prisahám, že budem verná služobníčka Libertus do posledných hodín života." Pripadalo jej to mierne melodramatické, no toto sa jej práve na takúto príležitosť hodilo. Takto sa postupne vystriedali všetci desiati a ona sa namáhavo nadýchla. Mala po otázkach a odpovediach.

"Sebastian?" spýtal sa mladý čarodejník na kraji odprava. "Môžete nám povedať čo ste videli v jej pamäti? Čo ste si prečítali? Takto nám dáte buď ďalší dôkaz o jej dobrých úmysloch alebo..." Sebastian v okamžiku rezko prikývol a ospravedlňujúca sa pozrel do vystrašených očí Iris. Jeho oči vraveli, aby bola pokojná, aby sa nebála jeho slov, lebo všetko čo videl, čo si prečítal, bolo úplne v poriadku.

Znova mierny šum, ale ako náhle Sebastian prehovoril, všetko razom stíchlo. "Mal som tú možnosť navštíviť slečnu Iris Malum v spánku a s pomocou ďalších dvoch verných služobníkov Libertus, sme sa dostali do jej myšlienok a hlavne spomienok. Mohol by som vám rozprávať hodiny o jej pokojnom detstve a cestovaní po svete, vedel by som vám dokonale opísať niektoré mestá, aj napriek tomu, že som ich nikdy nepobadal osobne... Ale toto tu teraz nie je tá najdôležitejšia časť. Len vám zhrniem jej život pred pár mesiacmi a tento život v prítomnosti.

Od dieťaťa mala vlastnú hlavu a aj kvôli tomu, že je jedináčikom, v nej narastala pýcha a sebavedomie, ktoré v sebe vychováva až do teraz. S rodičmi si rozumie a aj rozumela, no kvôli nejakým nezrovnalostiam s otcom, kvôli neustálemu cestovaniu, sa jej nedožičilo toho, čo najväčšmi chcela. Študovať. Rodičia boli zhrozený a nechceli pripustiť, aby ich dcéra zmizla do cudzej krajiny. Pokúsila sa o útek, no nepodarilo sa to. Rodičia si uvedomili, že toto nie je tá správna cesta. Vybrali teda pre ňu školu a ona radostne súhlasila. Jej pamäti to bola najšťastnejšie opisovaná časť. Cítil som jej šťastie spolu ňou..." dôverčivo sa pozrel do davu a na pár sekúnd stíchol, aby to zanechalo ten správny dojem. Zľahka potrepal viečkami a znova otvoril ústa. "Stretla sa s nami a neverila nám priveľmi. No neverila ani Satanicus... Vedela, že jej život sa skomplikoval a ak sa nepridá k jednej zo dvoch strán, život sa jej skomplikuje dvakrát toľko. Satanicus jej bolo čím ďalej tím menej sympatickejšie a tak sa rozhodla bojovať proti nim... Musela sa postaviť proti zlu a bojovať na strane dobra. A tak tu je a je odhodlaná nám pomôcť." Dokončil pomaly a na všetkých sa zahľadel smutným pohľadom, ktorý hovoril jasne: Vravím pravdu, tak ju prijmite prosím.

"Ďakujeme Sebastian. Prosím nás Desiatich, aby sme šli do zadnej siene sa poradiť." Až vtedy si uvedomila, že číslovka desiati, nie je len obyčajná číslovka, ale ich pomenovanie. Pomenovanie desiatich najvýznamnejších členov Libertus.

Ani si nevšimla a všetci Desiati, boli preč. Nastal obrovský hurhaj, kde sa každý zhováral s každým a toto využil Sebastian a rýchlo sa k nej nahol.

"Prepáč mi, že som ti čítal tvoje spomienky. Bolo to nutné." Jemne prikývla a okúsila sa aspoň o nejaký úsmev.

"Chápem to. Si členom Libertus a musíš spraviť to, čo je potrebné." Povedala sucho, aj keď to tak nechcela. Jednoducho nedokázala sa tváriť milo, nedokázala to pochopiť. Chcela len ísť von a pomôcť Scorpiusovi. Jej láske.

Poďme preč...

Vydrž to Iris!

Ako, ako... Ty si mi v noci pozmenil pamäť? Snažila si rozptýliť myseľ, ktorá jej tak či tak stále blúdila ku Malfoyovi.

Musel som. Vedel som o tom už deň vpred, no ty si sa so mnou ešte stále nerozprávala. Bolo to na mne.

"Buď pokojná. Schvália to a nemajú prečo odmietnuť tvoju pomoc. Už len podpíšeš zmluvu." Zamračene sa jej otočil chrbtom a prezeral si ľudí, ktorý sa prekrikovali jedna radosť.

Ďakujem Malum. Znova si mi raz pomohol...

Ochraňovať nás dvoch je moja práca, odpovedal potešene a zároveň aj pokorne.

"Dobre... Už len jeden podpis." Povedala tíško, že ju ani Sám Sebastián povedľa nej nepočul. Bolo to i pre ten hluk...

SCORPIUS


Je to škola! Som si istým že to bude škola... Už som ich prešiel skoro desiatky a nič! Už ostávajú len štyri. Iris, ja ťa nájdem a znova budeš moja. Pokorne sa ti ospravedlním a budem ťa tak ľúbiť, ako som neľúbil nikdy.

Sedel pod dvoma orechmi, ktoré na jeho chorobne bledú pokožku vrhali všemožné tiene, akoby sa mu vysmievali za jeho stratu. Za to, že netuší, kde ona, jeho láka je.

Mesiac bol tenučký. Len akási žiariaca čiara, ktorá ho vôbec nezaujímala. Jeho zaujímala len ona a nič iné na tom ponurom živote, ktorý žije.

Zacítil otras a okolo jeho bubliny ochranného kúzla sa niečo zamrvilo. Bola tma... veľká tma, no bol si takmer istý, že sa niečo deje. niečo nebolo v poriadku. Rýchlo sa postavil a svojimi šedo modrými očami behal po tej nepreniknuteľnej čierňave sem a tam. Znova rýchli pohyb a on tak isto rýchlym pohybom vytiahol prútik. Nik ho predsa nemôže vidieť... Ochranné kúzlo to nedovoľovalo.

Ďalší otras a jeho akási podivná vlna odhodila do stredu na zem. Vystrašene sa pozviechal a postavila sa na nohy.

"Scorpius Malfoy? Máme s vami tú česť?" začul z opačnej strany a bleskurýchle sa otočil. Stáli tam piati ľudia v maskách držiaci každý rozsvietený prútik, ktorý im osvecoval masky a hlavne oči, ktoré tak chcel vidieť. Každý hľadel inam aj keď stále viac-menej pred seba. Toto bol znak toho, že ho nevidia. Zavrel oči a sústredil sa na tri body... Odmiestnenie...

Nič sa nestalo. Stále tam. Dovtípil sa, že čarodejníci pred ním, asi smrtožrúti, použili kúzlo, ktoré je uvrhnuté aj na Rokfort. Nedá sa odmiestniť!

Vystrašene sa obzeral okolo seba a rozmýšľal nad útekom. Nič ho nenapadalo... Ako má ujsť, keď sa nemôže odmiestniť a sú tu piati muži proti nemu?

"Odpovedaj ty zradca svojej krvi!" zajačal stredný muž a on spoznal jeho hlas. Verný služobník jeho starého otca a nevitaný hosť jeho rodičov.

"Načo odpovedať takému bezcennému úbožiakovi ako si ty? Napol mukel, napol čarodejník? Si menej ako ja." Zasmial sa Scorpius pomstychtivo a rýchlo sa skryl za jeden s orechov.

"Á! A predsa si to ty! Môj pán sa poteší, že ma uvidí spolu s tebou. Teší sa na tvoju smrť už veľmi dlho..." tento krát sa zasmiali aj ostatný a Scorpius stále rozmýšľal nad správnym útekom. "Začnime teda vážnejšiu tému." Ozval sa ten istý hlas, no viac afektovane." Scorpius potreboval čas... Aspoň o trochu viac času.

"Áno, začnime." Ozval sa Scorpius tíško a rýchlo prebehol k druhému orechu.
Áno, začnime. Dvakrát sa už odzneli tieto dve slová. Prvý krát vyšli z úst jej ochrancu Sebastiana a znamenali mnoho, no ak by ich počula od Scorpiusa, jej lásky ktorú nadovšetko ochraňuje ona, znamenali by ešte viac.
 


Komentáře

1 ni.niik ni.niik | 4. října 2009 v 11:46 | Reagovat

Jůůů X)) krásná..doufám že se ale vrátíš brzo protože bych ráda věděla jak to dopadne

2 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 9. října 2009 v 16:25 | Reagovat

……..♥..lovel…♥
…..♥..lovelovelo…♥
…♥..lovelovelove….♥
..♥.lovelovelovelove…♥…………….♥….♥
.♥..lovelovelovelovelo…♥………♥..lovel….♥
♥..lovelovelovelovelove…♥….♥…lovelovelo.♥
♥.. lovelovelovelovelove…♥….♥…lovelovelo.♥
.♥..lovelovelovelovelove…♥..♥…lovelovelo…♥
..♥…lovelovelovelovelove..♥…lovelovelo…♥
…♥….lovelovelolovelovelovelovelovelo…♥
…..♥….lovelovelovelovelovelovelov…♥
……..♥….lovelovelovelovelovelo…♥
………..♥….lovelovelovelove…♥
……………♥…lovelovelo….♥
………………♥..lovelo..♥
Tohle srdíčko pošli všem svým SB, aby věděly že je máš rád/a!!! Pokud to nepošleš, znamená to, že je nemáš rád/a a že nechceš být jejich SB

3 nerrti nerrti | 9. října 2009 v 16:31 | Reagovat

FreedoM zakazuji ti, abys mi to nahoře posílala. Nepočítám s tím, ale stejně, co kdyby. Tohle nesnáším. Je to citové vydírání a já to prostě nemám rád. :D Prostě žádný sdrce kopírovat nebudu. Nechci to.

4 Casion a Betsy Casion a Betsy | Web | 10. října 2009 v 12:02 | Reagovat

awojky!! weľmi pekne píšeš.. bola by som rada keby si sa prišla pozriť k nám a blog.. diky moc =) =) =)

5 diaaa diaaa | 11. února 2010 v 16:06 | Reagovat

boze to je tak super....kedy sa uz vratis???prosiim co najskor

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama