11. Kapitola - Iris

25. září 2009 v 17:32 | FReedoM |  Poviedka - Iris Malum
Prišla nová kapitola k Iris a konečne sa mi otvárajú vráta dobrodružstva, tajomnosti a hlavne temnoty a krutej reality. Mňamky, mňamky:D Už sa normálne na to teším O:)
Nebudem zdržovať. Cez víkend sem ešte raz či dvakrát niečo pridám a dnes tu bude aj Kráľovná vlkov:) ni.niik, dnes máš hody:D:D
PS: Nečítala som po sebe, takže neviem akej kvality to je napísané




11. Kapitola - Malum


S ťažkosťami vstala z teplej postele a rýchlo sa obliekla do predpísaného odevu. Nevoľky zahla i do kúpeľne, no nebola to nejaká veľká a ohromná očista. Ešte stále s dobrým pocitom na duši, že dostala z dejín mágie pochvalu a plus najlepšiu známku, zahla do obrovskej jedálne, ktorá bola taká priestranná ako jedáleň v Rokforte, no tu to bolo všetko z bledého mramoru a krásne svetlé. Dokonca ste smeli raňajkovať aj na terase kde zakaždým povieval primeraný vánok, ktorý sa zázračne nikdy nedostal cez otvorené dvere dnu. Páčilo sa jej to. Z každého kúta bolo cítiť voľnosť.

Nálada sa jej v okamžiku zhoršila. Ona už voľnosť nebude mať. Zavrela oči a snažila sa upokojiť. Nepomohlo to. Okamžite v mysli zbadala tvár Jima a hneď i Scorpiusa. Tíško zavrčala a začala s náhlením jesť.

Onedlho už do seba nedokázala dať sústo. A aká príčina? Poznáte ten pocit, keď kúsok jedla tak dlho prežúvate až vám to nechutí? Prejete sa tej chute? To ona pociťovala. Na jedlo sa nedokázala ani pozrieť a pri tom cítila, že je hladná. S povzdychom sa odsunula od malého a guľatého stolíka naľavo na terase, kde človek videl len samých "uznávačov zelenej" a tej opačnej strane... Domyslime si.

"Tvoje rozhodnutie je trvalé?" spýtal sa hlas pri dverách. Rýchlo si zobrala tašku, prehodila cez plece a podišla k mužovi so zahalenou tvárou. Nik si ho nevšímal. A kto by aj áno? Každý sa chcel čo najrýchlejšie najesť a ísť na hodinu. Nezabúdajme, že táto škola bola hotovým bludiskom.

"Pravdaže." Odpovedala chladne známemu mužovi a nesnažila sa nakúkať pod kapucňu. Vedela kto tam je.

"Dnes večer si prídem pre teba. Stretneme sa na hlavnom schodisku." Povedal potichu.

"Večer je veľký pojem." Odpovedala hneď.

"Chcel som sa doplniť, no predbehla si ma." Povedal mierne karhavo a Iris iba povýšenecky pokrčila ramenami. "O deviatej. To je všetko čo som ti mal a chcel oznámiť."

"Dobre. A teraz ja. Všimol si si, že ešte stále neviem tvoje meno?" pozrela na kapucňu, ktorá sa mierne zodvihla k nej a ona uvidela ústa, ktoré sa vykrivili do pobaveného úsmevu.

"Je nepotrebné. Tak či tak ho za pár hodín zabudneš." Povedal tajuplne a Iris sa zasmiala.

"Ha-ha! Čo? Až takú krátku pamäť nemám." Uškrnula sa a rýchlo prešla okolo neho a šla na prvú hodinu, netušiac čo mala znamenať tá jeho vetička a pravdaže nevedieť jeho meno.

Deň jej prešiel rýchlo a to aj vďaka Kai, ktorá mala dnes voľný deň, vďaka skúškam k maturitám. Kai sa to netýkalo, no jej priateľa áno, takže Iris mala čo robiť, aby upokojila Kai, ktorá mala podľa jej slov, väčší strach, ako on.

* * *


Rozklepane si sadla na hlavné schodisko, kde bolo zakázané sedieť. Musela si sadnúť. Veď onedlho mal prísť pre ňu ten muž a odviesť ju na ktovieaké miesto. Zhlboka sa nadýchla, dobre vediac, že jej hlboké dýchanie vôbec nepomáha.

Vydala zo seba ďalší vzdych a zavrela oči. Jim. Krásne tmavé oči, nezbedný úsmev, ktorý ju dokonalo omamoval a dokonca viac ako nejaká omamná látka, ktorá popletie hlavu aj najťažšiemu oriešku. Široké plecia, mohutný chrbát, vysoká postava. Pri ňom sa priam strácala.

James. Vtipné reči, sarkazmus a neustála irónia. Vlasy nagelované za každého počasia, oči hrajúce šibalstvom, vysoký a nesúci sa na metle sem a tam.

Will. Na neho teraz nerada spomínala. Odhodil Angelu a netušiac prečo. Rozchod s jej dobrou priateľkov, malou oporou v ničote. William. Will. Williams. Úsmev od ucha k uchu, niekedy zamračený tvrdým rozmýšľaním. Oplýval chápavosťou a dokonca i rozumom.

Alex. Pojašená a taká pekná. Vlasy všetkých farieb, ktoré ju dokázali tak pekne povzbudiť a zlepšiť jej náladu. Jej zvonivý smiech, ladné tancovanie po chodbách v obale chôdze a utekania...

Spomienky tak bolestivé pre jej dušu, jej boli teraz také vzácne. Pomyslenie na jej rodinu a priateľov... bez toho aby chcela sa jej začali pred očami vynárať spomienky a šťastné úsmevy jej blízkych. Mama... Biely úsmev, tmavé kučeravé vlasy stiahnuté do drdola. Otec s pehami po tvári a červenými vlasmi v očiach, Hugo s nakrčeným nosom a smejúci sa na všetkom a ničom.

"Nie." Zašepkala ledva počuteľne a rýchlo otvorila oči. Spomienky ju umárali - zabíjali. A to sa ešte ani len nedostala ku Scorpiusovi a ani sa poriadne nedostala k Jimimu. Len tak okrajovo...

"Iris?" začula svoje meno a jej oči v okamžiku našli malé svetielko vychádzajúce z prútika naľavo od nej.

"To si ty?" spýtala sa a vedela, že nemusela. Ten hlas poznala veľmi dobre.

"Áno, to som ja." Odpovedal so smútočným hlasom, ktorý jej veru nepridával priveľa odvahy.

"Kam pôjdeme?" zachvel sa jej hlas a postavila sa.

"Na miesto, ktoré si o chvíľu nebudeš pamätať." Odvetil jednoducho a podišiel bližšie, načahujúc ruku k nej.

Tá ruka... Pripadala jej taká priateľská. Akoby to bolo to jediné, kde nájde bezpečie a kúsok - spomienok? Sama netušila ako to správne pomenovať - aby neurazila tú drahú myšlienku vo svojej hlave.

V okamžiku bola pri ňom a podala mu ruku, ktorú stisla bez nejakého ostychu či hanby. Ani on sa nehanbil. Nevidela ho, lebo svetlo bolo tlmené, ale cítila - jeho stisk silnejší ako ten jej.

"Však je normálne, keď mám strach." Povedala potichu a nepovedala to ako otázku. Netúžila počuť odpoveď, lebo ju poznala. Každý pociťuje strach k niečomu novému. Je to normálna vec, ktorá... Strach nás vždy informuje, že máme byť na pozore a tak to bolo i teraz s Iris. Strach jej vravel, že si má dávať pozor.

"Áno. Aj ja som mal po prvý krát strach. Moja úloha od začiatku nehrala veľký význam... Až neskôr. Ale ty. Mala by si mať ešte väčší strach ako máš a dokonca by si sa mi mala vzpierať a utiecť preč. Báť sa ísť so mnou. No ty nie. Tvrdohlavo ideš k smrti a máš len prostí strach z nového." Odvetil ako v agónií a viedol ju cez rôzne chodby, až sa ocitli pred stenou z čierneho mramoru. Muž položil prútik na stenu a niečo si slabo zamrmlal. Časť steny sa rozplynula a obaja vošli dnu. Jeden vedel o osude toho druhého a i o svojom a ten druhý - netušil o osude svojom a o osude prvého.

* * *

Nemala čas zamýšľať sa čo povedal ten muž, teraz jej myseľ bola zaneprázdnená tou krásou na proti nej. Vznešenosť, dôkladnosť, čistota a vystupujúce dobro. Tak sa dala popísať nádherná hala pred ňou. Bielo modré schodisko bolo také vysoké, že ledva jej oči dovideli na samí koniec. Bola ohúrená a zároveň vyľakaná.
Miestnosť bola veľká, dokonca obrovská. Po stenách boli samé gobelíny vo farbách ako je modrá, strieborná, zlatá, fialová. Miestnosť nemala ani jedno okno a pri tom nemohla povedať, že je to pochmúrna miestnosť. Všade naokolo pobehovali krásne sviece so žiarivým svetlom a dokonale zapadali do prostredia naokolo nej.

"Inokedy tu je mnoho ľudí. Všetci, ktorý patria do Libertus. Áno, tu je základňa, brloh, domov nás, ktorý pracujú pre Libertus. Všetci čakajú len na nás dvoch. Poď." Potiahol ju za ruku a viedol ju k tomu úžasnému schodisku. Vedela, že sa už nemôže a nesmie vrátiť. Všetko je pripravené.

"Kam ma vedieš?" spýtala sa trasľavo a stisla mu silnejšie ruku.

"Pred našu radu. Veľká kruhová miestnosť, kde na jednej strane sedia vážený sudcovia Libertus, na opačnej radcovia Libertus a hore, na všetkých tých mnohých stoličkách a balkónoch, sedia obyčajný členovia Libertus." Odpovedal jej dlhou vetou a konečne sa obrátil k nej, zložiac si druhou rukou kapucňu. Vyzeral smutne a aj tak jeho tvár vyzerala, že chce rozdávať nádej.

"A kde budem ja?" znova sa jej hlas zatriasol a ona si uvedomila, kam to vlastne ide a čo chce spraviť. Zrazu chcela byť pri Sethovi aby ju utešil, pri rodičoch, ktorý by ju pokarhali, pri Scorpiusovi, ktorý by ju utešil bozkami a pri Jimovi, ktorý - by ju zahrnul láskou.

"Ty budeš v samom strede a ja s tebou. Budem obhajovať tvoj záujem a budem ťa brániť. Tvojou úlohou je len prisvedčiť, že si si vedomá toho, čo ideš spraviť. Že chceš byť naším špehom a túto prácu berieš nesmierne vážne. Budú ti vravieť všetky body toho, čo máš spraviť a čo nesmieš spraviť. Ku niektorým bodom sa budeš smieť aj vyjadriť. A napokon príde zmluva. Zmluva medzi tebou a Libertus. Budeš utajovanou členkou Libertus. Ani sama o tom nebudeš vedieť." Povedal a začal rýchlejšie prechádzať cez schody.

"Stále mi naznačuješ niečo o mojej pamäti. Čo sa stane? Vymažú mi pamäť, či mi ju upravia, zničia mi spomienky?!" panika v nej začala narastať a on akoby to pocítil. Zastavil sa a chytil ju za plecia. Pozrel sa na ňu pokojným pohľadom a vynasnažil sa usmiať. Vyzeralo to ako skrivená grimasa, no aj pokus sa cenil.

"Hlavne sa snaž byť pokojná. Sama si pristála na túto vec a vycúvnuť nemôžeš. Všetko je nachystané, väčšina Libertus je presvedčená, že takto to je najlepšie. Nemáš čas ustúpiť." Iris energicky potriasla hlavou a snažila sa zhlboka sa nadýchnuť a tvrdo prehovoriť.

"No ja som netušila, že Libertus je taký dôležití a že JA tu budem tak dôležitá a hlavne moje poslanie. Brala som to skôr ako - nejakú ťažkú a náročnú hru. Toto je horšie. Mám omnoho väčšiu zodpovednosť, na ktorú nie som zvyknutá."

"Kde je tvoja odhodlanosť, pýcha, čistá krv, bojovnosť? Iris, nepoznám ťa skoro vôbec, no nerozhodli sme sa pre teba len tak. Nie si nadprirodzene výnimočná, no máš povahu ktorá sa pre nás hodí, máš čistú krv a tvoje schopnosti sú na veľmi dobrej úrovni. Máš na to, aby si pomáhala dobru." Uprene sa jej zahľadel do očí a ona v sekunde sklopila zrak.

"Do čerta." zanadával potichu a sadol si na schodisko. Vyzeralo to akoby rezignoval. "Sadni si. Chvíľu počkajú." A tak spravila. Sadla si vedľa neho a uprene hľadela dolu, na koniec schodiska. "Prehováranie, dodávanie sebadôvery, omotávanie... Na toto som mal mať čas mesiace a nie pár dní, hodín. Je to nespravolivé voči teba a aj mne. Ani jeden nie sme pripravený na takúto úlohu. No musíme ísť do toho. Veci sa museli urýchliť a to preto, lebo... Tvrdo zaútočili. Zomrelo niekoľko z nás a Libertus je v oslabení. Potrebujeme zistiť, kde znova zaútočia, aké sú ich plány, z čoho majú strach. A na to si tu ty! Prišla si ako modré z neba a všetci sme sa ťa snažili dostať na svoju stranu. To dievča, Giovanna, patrí k nám a schválne bola podstrčená. Obetovala sa pre Libertus. Bola zbitá Satanicus disciplus a to preto, lebo sme zrušili ochranu na ňu. Satanicus netušil, že to bolo schválne. Vyšlo to. Okamžite sa ti znechutili. Chlapec, ktorého si stretla. Tak isto návnada. Provokoval ich a oni sa s ním pohrali. A to mal byť začiatok. Mala si prísť na horšie veci. Podvody, zraždy, ale na vraždy, ktoré sú skutočné a nie plánované. Že prečo o tých vraždách nik nevie? Ministerstvo, aurori... Len aurori o tom vedia a sú s Libertus, takže všetko ututlávajú pre dobro čarodejníckeho sveta. Všetko to je len jeden veľký podvod, podvrh, tajomstvo... Ty to nechápeš? Môžeš pomôcť nám a utlmiť túto nekonečnú vojnu. Rozohnať Satanicus, aby ľudia naokolo boli vo väčšom bezpečí."

"Pôjdem do toho a nechcem ustúpiť, len mám strach. A čo si... Čo si myslel tím, že ľudia budú v bezpečí? Snáď si nepočul o smrtožrútoch?! Sú tu! Stále vyčíňajú!" vyprskla a on sa začal smiať.

"Ty si naozaj samá záhada. Si informovaná a netuším odkiaľ." Smiech ustál a on znova zosmutnel,
"Pravdaže sú tu. Stále bojujú a sú v spojení so Satanicus disciplus."

"Tak potom musíš vedieť, že proti nim - sa bojuje ťažko." Tíško šepla a vzdychla si.

"Presne tak, bojuje sa proti nim ťažko. Ale dá sa to. Ale toto naša práca nie je. proti smrtožrútom bojujú aurori a proti Santanicus disciplus bojujeme zasa my. Smrtožrúti, to je len jedna časť zla a to je tá časť zla, ktorá je viditeľná a to z dôvodu jednoduchého. Aby všetci naokolo vedeli, že existuje aj niečo temné, čo nesúhlasí s nimi. Aby vedeli, že nie je len dobro a malé problémy, ale aj zlo, ktoré vyrába väčšie problémy." Iris mlčala a on, muž s neznámym menom, mlčal tiež. Napokon otvoril svoje ústa, dal si na hlavu kapucňu a naznačil rukou, aby Iris nasledovala jeho príklad. Trasľavo ho poslúchla a obaja vstali zo schodiska, pokračujúc v nekonečnej ceste modrého chodníka.

* * *


Iris?
Spýtal sa Malum po takom dlhom čase. Bol smutný, utrápený a akýsi...

sa neozývaj! Myslela som, že máš toľko slušnosti a už sa mi nikdy neozveš! Zakričala na Malum a pri tom, vo svete bez Malum, ktorý vnímala cez svoje tmavé oči, sedela pred obrovskými dverami a čakala na muža, svojho dočasného ochrancu, ktorý na chvíľu zmizol za hlavnou radou.

Ospravedlňujem sa ti. Nechcel som ťa znova nahnevať, ale... Musím ti niečo povedať. Súrne! Netušil som, že to dopadne takto. V mojich víziách, si pracovala Pre Libertus, no na úplne inom poste... Toto sa nemalo stať a ja... Budúcnosť sa zmenila a moje vízie sú teraz nepodstatné. Musíš dať na vlastný um alebo - alebo smieme ujsť. Ešte stále máme čas, ale musíš sa dostať preč z týchto komnát. A...

Nie! Ja utekať už nebudem! Ešte aj Libertus, moja záchrana, bude proti mne? Bude ma odcudzovať?! Keď budem pri Libertus, budú aj oni pri mne. Sú silnejší a odolnejší ako som si myslela. Môžu mi pomôcť. Nám. Odvetila a v okamžiku zabudla na jej rozčúlenie a hnev na Malum. Boli spojený. Jednu telo a dve duše. Museli bojovať spoločne a nie proti sebe. On pomáhal jej a ona jemu. Spolužitie.

Ďakujem... Ďakujem za odpustenie mojich pochabých chýb, prosil a ďakoval všetkým svätím a hlavne jej, že konečne nastal mier.

Nechcem o tom vravieť... zašepkala potichu a snažila vymyslieť inú tému. Zrazu v jeho myšlienkach narazila na vetu, ktorej neporozumela, tak sa na tú udalosť, spýtala jeho. Radšej mi povedz, čo so mnou zamýšľajú, alebo snáď - nevieš? A kde si bol počas našej - počas toho, čo sme spolu nekomunikovali? Nepočula som ťa a ani - necítila. Povedala so svláštnym tónom v hlase.

Teraz nie je čas na rozoberanie témy kde som bol. Porozprávam ti o tom neskôr a teraz k tvojej prvej otázke. Čo s tebou zamýšľajú. Mám hlúpy pocit, že ti chcú vymazať spomienky. Neoverilo sa mi to - ale to ani nepotrebujem.

Nie! Skríkla v hlave a ona sa nechcene postavila a začala chodiť hore dole po chodbičke. Ja NECHCEM, aby mi vymazali moje spomienky!

Upokoj sa. Možno, možno ti vymažú len to, kde sú oni spomenutý.

Nie, nie! Pomôž mi! Zabráň tomu!

Nemôžem, drahá. Nefunguje tu nič z mojej moci. Nemôžeme sa preniesť, nemôžem ťa zneviditeľnieť, nemôžem používať kúzla ochrany... Som paralyzovaný.

Takže ani Scorpius nemá ochranu?! Nie! Poďme preč!
Nech sa mu nič nestane... Prosím, nech je len v poriadku! Neprežila by som to!

Bude v poriadku... O nedlho budeme preč a znova budeme mať našu moc. Som viditeľný aj na tvojej hrudi, takže si na mňa dávaj väčší pozor, dobre? Len prosím buď pokojná.

Mám byť pokojná?! V tomto momente možno našli Scorpia a bojuje o život! Ako mám byť pokojná?!
Neuvedomila si že plače, že jej stekajú slzy z očí. Nikdy som toto nemala spraviť! Nikdy! Nemala som prekročiť prah tejto spoločnosti... Poďme preč! Čo by sa stalo, ak by som teraz odišla?

Nerob to Iris! On sa vie brániť a nezabúdaj, že takisto na seba určite uvrhol nejaké ochranné kúzlo.

To nestačí!

Iris, nebudeme tu predsa hodiny. Bude v poriadku,
v jeho hlase bola istota, no v myšlienkach bol opak. Neistota, ktorú Iris takmer mohla chytiť.

"Iris? Stalo sa niečo?" spýtal sa hlas od bočných dverí, v ktorých stál muž, jej ochranca.

"Nie. Ja som sa len troška preľakla toho všetkého. Už je to dobre. Môžeme ísť." Utrela si na rýchlo slanú vodu pod očami a zamrkala.

"Musíš mi odovzdať prútik. Viem, nepáči sa ti to, ale inak to nepôjde." Súcitne sa na ňu pozrel a natiahol k nej ruku.

"To je v poriadku." Zhlboka sa nadýchla, no bolo to akési sekané. Vytiahla s vrecka prútik a s neveľkou ochotou mu ho podala. Cítila sa ešte viac sama ako vtedy, pred toľkými rokmi, keď o ňu nezakopol ani len pes. Toto bolo omnoho horšie.

"Daj si kapucňu. Keď si sadneš, kapucňu si stiahni. Ja spravím to isté hneď po tebe," jemne sa na ňu usmial, úsmevom plným nádeje a podpory. "Môžeme ísť alebo chceš ešte chvíľku?" spýtal sa potichu a pomaly a ona, celá rozochvená, no zmierená s osudom, okamžite odpovedala.

"To nie je potrebné. Už som pripravená a pokojná." Povedala s vážnymi očami a zodvihla bradu ako aristokratka. Pýcha z nej priam sálala a ona za to bola vďačná svojim hereckým schopnostiam nadobudnutím pri Scorpiusovi.

"Si si istá?" nadvihol obočie a zarezal sa jej do tmavých lesknúcich sa očí. Zamračene prikývla a pohla sa nechcene k dverám. Poľahky sa postavil k nej a jemným mávnutím prútika sa dvere rozleteli a ona stála zočí voči tajomstvu Libertus.
 


Komentáře

1 ni.niik ni.niik | 26. září 2009 v 10:27 | Reagovat

takhle to useknout v tom nejlepším to není fééér X(...to by se mělo zakázat XD XD ..krásná a zajímavá kapitola X)to je dobře že se udobřila   z klíčem X).XP Já tady žádnou královnu vlků nevidím X(...ale až jí sem přidáš tak to je jasné že si jííí hned  přečtu XD XD

2 FReedoM FReedoM | Web | 26. září 2009 v 12:24 | Reagovat

Tak som rada že sa ti páči:) No ao to tak vidím, ihneď idem písať ďalšiu kapitolu:D Toto bude ťažké písanie...

3 diaa diaa | 11. února 2010 v 15:58 | Reagovat

je to super...fakt uzasne...len mi chyba scorpius a aj dalsie casti..kedy uz budu?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama