10. kapitola - Iris

21. září 2009 v 17:42 | FReedoM |  Poviedka - Iris Malum
Sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú:D Nemala som kedy zverejniť túto časť a to preto, víkend som bola len sťažka doma a pri počítač ani nevravím:D Tak teda tu je oneskorená kapitola, ktorá dúfam, že sa bude páčiť:) Túto mám rada...
A inak, Kráľovná vlkov onedlho znova nastúpy, takže zatiaľ papa:)






10. Kapitola - Zelené oči

IRIS


S prázdnou hlavou, kde nebolo počuť ani neustále mumlanie Malum, sa mlčky prezliekla, ignorujúc žiačky naokolo. Giovanna ju po očku sledovala, ale akosi sa neodvážila ju pozdraviť a Iris nemala na to silu.

Bola zničená, ustaraná a dokonale smutná, vystrašená.

To čo sa včera stalo, sa nemalo stať, čakala nejaké slová od Malum, ale nič sa nestalo. Bolo tam len ticho. V duši pocítila úžasnú slasť, že nič nepočuje, že nič necíti. A náhle sa preľakla. Čo ak už nemá Malum? Veď nie je možné, aby ho nepočula. Aby nepočula jeho neustále prúdiace myšlienky. Bleskurýchle dala ruku na hruď pocítila niečo studené, železné. Bol tam. Stále bol pri nej. Spokojne zavrela oči a chvíľu si užívala ten pocit.

Ticho. Naozaj je to úžasné, len... Dofrasa! Do školy má prísť moja mama a... Ako to mám spraviť?!

Bleskurýchle otvorila oči a vyľakane vyšla von z izby, nevšímajúc si pohľady dievčat na izbe.

Zrazu pocítila, že v ruke sa jej objavil papierik.

Choď k riaditeľovi.

Bol to Malum. Vedela to. To písmo videla v tej prvý deň, keď sa spojili. Ona a on.

Chvíľu rozmýšľala, či nemá predsa ostať rebelom a trucovito ísť na prvú hodinu, no napokon sa prinútila a poslúchla jeho príkaz. Bol jasný. Ísť za riaditeľom. Zhlboka sa nadýchla a s nepríjemným pocitom v bruchu a ešte s nepríjemnejším pocitom na duši, vykročila vpred, ku riaditeľovej kancelárie.

* * *


"Dobrý deň." Vošla dnu s obrovskými obavami. Naproti nej sedel riaditeľ so širokým a slizkým úsmevom. Všimla si ešte niečo a pri tom sa zamračila. Znenazdajky sa z kresla zodvihla nejaká postava. Spoznala v nej čiastočne seba a čiastočne niekoho úplne cudzieho. Mala blonďavé vlasy, tmavé oči ako ona, úsmev ten istý a bola troška zavalitejšia. Podobala sa na ňu. Bol to Malum. Ten jej pohľad, bol - ospravedlňujúci, kajúcny.

"Prepáč mi zlatko, že som ti to nedala vedieť skôr, no šla som sem na poslednú chvíľu." Usmiala sa a objala ma. Iris v šoku pritisla ruky k nej a začala hrať.

"To je dobre mami." umelo sa usmiala a snažila sa vyzerať prirodzene, i keď sa nedarilo.

"Akurát som vás chcel zavolať, slečna Malum." Usmial sa na ňu ten slizký riaditeľ a Iris s veľkou radosťou opätovala tú slizkú masku menom priateľský úsmev.

"Zlatko, máš tu podpísať nejaký papier. Nič viac. Potom po škole môžeme niekam ísť. Môžeš ma tu povodiť po škole, ale iba ak máš čas." Pozrel, či pozrela na ňu s takou nehranou bolesťou, ako to len šlo.

"Prepáč mami, ale teraz budem mať naozaj veľa učenia. Potrebujem sa tu dostať do toho. Veď cez víkend sa uvidíme. Pozdravuj otca." Vyžarovala z nej aura aristokratky a neuveriteľná pýcha. To chcela. Konečne sa naučila hrať a robiť to, čo chcela.

Rýchlo podpísala čo potrebovali a rozlúčila sa. Nezabudla "matku" požiadať, aby jej zaslala peniaze. Teraz sa už hodí k priezvisku Malum. Bude sa tak chovať. Bude robiť česť svojmu skutočnému pôvodu.

* * *

"Ospravedlňte ma za neskorí príchod Pán profesor, ale bola som u pána riaditeľa podpísať nejaké papiere týkajúce sa môjho nástupu na túto školu." Povedala s hrdo zodvihnutou hlavou a mlčky prešla okolo neho a žiakov, sadajúc si za dlhý stôl pre štyroch, kde boli tri miesta už obsadené. Položila knihy na kraj stolu a začala sa sústrediť na hodinu. Ani raz sa nepozrela na žiakov vedľa seba, ani raz nezaváhala pri otázke učiteľa a vždy zodvihla ruku. Bolo to ako za starých čias. Cítila sa tak. Konečne pocítila niečo z toho starého sveta. Vlastne - nečakala, že niečo bude také ako kedysi. Že bude mať ten pocit.

Zazvonilo na koniec hodiny a ona sa postavila, zobrala si učebnice a tesne po profesorovi vyšla von z triedy a šla na druhú hodinu. Všimla si, aký je rozdiel medzi ľuďmi z východnej časti školy a západnej. Všimla si to v gestách, v rozhovor ktoré začula. Východná strana sa rovnala aristokracií a dá západná ľuďom stvoreným pre zábavu a zároveň pre pokoj. Boli taký rozdielny, až podobný.

Iris uháňala chodbami, nestratiac dve osoby, ktoré tak isto plánovali ísť na tú hodinu, kam chcela ísť. Áno, načúvala, ale nechcela sa pýtať. Veď by stratila tvár samostatnej a hrdej žiačky, plnej pýchy a čistej krvi.

Prešla okolo nejakej skupinky ľudí, keď zrazu začula ako vravia jej meno. Iris Malum. S úškrnom otočila hlavu za chôdze a rýchlo prešla pohľadom po tých ľuďoch. Západná časť. Dokonca niektorý nosili i odznaky, aby vedeli, kto kam patrí. Niektorý boli taký prudký čo sa týkalo východnej časti a naopak, že si buď prefarbili vlasy na zeleno - svetlá vo východnej časti, alebo na modro - svetlá na západnej časti. Niektorý na sebe mali aj tabule s výhražným nápisom, no takých nebolo veľa, pokiaľ nechceli spáchať samovraždu. Boli tu aj ľudia, ktorý boli potetovaný a nemusím vravieť, aký motív to malo. Buď to bolo zelené, alebo modré tetovanie.

Zahla do ďalšej chodby a stále si udržovala určitú vzdialenosť medi ňou a dvoma žiakmi pred ňou, ktorých tak sledovala.

"Iris? Pssst! Poď sem." Povedal hlas za ňou a ona sa neochotne zvrtla na opätku a šla na kraj premávky ľudí.

"Chceš niečo?" spýtala sa tvrdo muža pred ňou, ktorý jej nedávno dal návrch, aby sa pripojila k dobrým. Vedela čo bude nasledovať. Malum ju varoval.

"Vieš čo bude čo chcem. Tvoje rozhodnutie." Prepichol ju pohľadom a potiahol ju do nejakej malej a zašitej chodbičky.

"Ja - Nie. Nechcem sa k vám pridať. Nemám skoro žiadne výhody." Namyslene zodvihla dohora tvár a hodila na neho prešibaný úsmev.

"Takže výhody?" nadvihol obočie a zamyslene si rukou prešiel po brade. "Pche!" vyprsklo z neho a potichu sa zasmial. Dostala ho. "Dobre. Dám ti druhý návrch, v ktorom podľa mňa nie je žiadna výhoda, ale ty tam možno nejakú nájdeš. Bude to nebezpečné, ale..." zrazu stíchol a usmial sa na nejakého okoloidúceho, ktorý šiel na hlavnú chodbu, "ale s určitosťou môžem povedať, že budeš mať veľké postavenie u nás. Pravdaže až potom, ako sa presvedčíme, že si spoľahlivá a nezradíš nás." Zapichol svoje oči do nej a ona zrazu pocítila, že to musí prijať, aj keby mala v okamžiku zomrieť. Malum. Malum ju chcel prinútiť, aby to prijala. Zrazu tá čudesná moc ustúpila. Chcel jej len povedať svoj názor a ona...

"No," povedala tíško a s očami plnými utrpenia. Zrazu sa prinútila vyzerať hrdo a odpovedala, "povedz všetko čo máš povedať a ja sa rozhodnem." Muž sa začudovane na ňu pozrel a jeho tvár sa zmenila na ustaranú.

"Budeš hrať na dve strany. Budeš bývať na východnej strane, takže ostaneš tam, kde si. Budeš náš špeh, ktorý nám bude hovoriť stav u nich." Ešte väčšmi sa zamračil, no pokračoval. "Zo začiatku sa musíš zabývať, musia uveriť tomu, že si s nimi. Budeš robiť všetko, čo budú chcieť, ale nesmieš stratiť svoju chladnú tvár, plnú pýchy. Nesmieš sa nechať zlomiť, budeš musieť robiť zlé veci a to pre dobro ostatných."

"Preto aby som...!" zvrieskla nekontrolovateľne a hneď aj stíchla. Začala sa bláznivo smiať a sama nevedela prečo. "Je to zaujímavá ponuka a ťažko jej odolať." Usmiala sa pojašene a snažila sa nedať najavo svoju bojazlivú tvár, ktorú hlboko v sebe skrývala.

"Premysli si to." Povedal potichu a prezrel si ju. Zrazu Iris niečo napadlo a neodolala sa nespýtať tú otázku, ktorá ju tak nesmierne šteklila na jazyku.

"Ty nechceš aby som sa k vám pridala, však? Ty sa bojíš. Ale nemala by som to byť ja, kto sa má báť?" povedala s jemným posmechom, no v očiach bolo vidieť niečo iné. Záhadu. Začala sa ponášať na Scorpiusa, začala sa tak chovať, i keď stále to bolo striedme. Bol jej vzorom a láskou zároveň.

"Poviem ti niečo," zaťal pery a obzrel sa okolo seba, "Bojím sa o teba a mám prečo. Nepoznám ťa. Si arogantná, namyslená, zároveň milá, rozhodná a hodila by si sa skôr k tým zlým, ale ani tam akosi nepasuješ. Si stred a ten musíme využiť. MY to musíme využiť. Lenže je to riskantné. Prezradíš sa a si mŕtva a začnú ísť tvrdšie proti nám. Nechápeš, že raz sa prezradíš a nebudeš mať úniku pred nimi?" povedal so smútkom v hlase a napokon len nahnevane niečo povedal a znova si ju prezrel.

"Ďakujem, že sa tak staráš o to, akým spôsobom zomriem, ale myslím, že je čas, aby som bola zodpovedná sama za seba."

"Čas?" znova nadvihol obočie.

"To by si nepochopil." Odvrkla a mysľou bola pri Malum. Teraz mala príležitosť okúsiť strach, poriadny strach, voľnosť a znova strach. Lákalo ju to - a zároveň aj odháňalo. Toto bol plán Malum a nie jej.

Voľnosť. Byť znova voľná a byť v nebezpečenstve a blízko smrti. Konečne by som bola voľná aj od Malum. Moje vykúpenie je smrť a tam... Keď sa k nim pridám, keď toto tu pristanem, smrť je istá. Ale ja nechcem zomrieť!

A nechcem ani byť pripútaná k Malum. Vyskúšam. Možno - sa mi to zapáči. Možno ma bude baviť hrať na dve strany. Ale čo ak sa do toho priveľmi zapletiem?

Je to všetko také - popletené.

"Nepotrebujem čas. Idem do toho." Snažila sa nezaváhať, tak sa mu radšej obrátila chrbtom. Nechcela vidieť jeho skúmavý pohľad, nechcela vidieť jeho tvár.

"Dobre," ozval sa po chvíľke, "zajtra si prídem pre teba a na všetkom sa dohodneme. Zatiaľ sa nauč aspoň jedno. Nikdy si ma nevidela a nevieš kto som. Nehovor o nás a budeš v poriadku." Povedal so smútočným hlasom a počula ako odchádza.

"Už nič nebude v poriadku." Povedala smutne a ticho a on... Počul a zastavil. Obaja stáli chrbtom k sebe, obaja čakali, že ten druhý niečo povie.

"Nie, nebude. Máš čas ešte ustúpiť. Teraz je ten čas zdupkať a zmiznúť zo školy." Šepkal.

"Ani len nevieš, koľko krát som už utekala preč. Nie, ja už utekať nebudem." Začiatok vety bol nasiaknutý posmechom, no ten koniec - koniec bol bolestný žalospev.

Pohol sa. Počula dunivé kroky, ktoré boli čím ďalej tichšie a tichšie. Vydýchla si. Uľavilo sa jej.

"Dofrasa!" zanadávala. Nadávka mala dve príčiny. Prvá, tá dôležitá, že práve si podpísala smrť a tá druhá - stratila dvoch žiakov, ktorý ju mali doviesť na hodinu.

* * *


Sedela v učebni, kde boli pozatvárané okná, takže svetlo tam dodávali len zelené plamienky sviečok, ktoré vytvárali záhadné prostredie plné mágie. Sedela v kúte spolu s nejakými dvoma žiačkami, ktoré po prvý krát videla. Nevšímala si ich ako i oni ju.

Do triedy v očakávaní vošiel profesor, ktorý nevyzeral podľa predstáv Iris. Bola to Profesorka Gráinne Morissette. Nezbadala žiadnu zmenu. Akurát že jej pokožka v tomto svetle vyzerala ešte chorobnejšie ako zvyčajne a jej výraz bol priam vražedný.

"Tie písomky dopadli katastrofálne!" začala vrieskať a všetci naokolo sa vzpriamili ako pravítka a hľadeli očami kdekoľvek, len nie na profesorku. "Čakala som, že keď sme si tie látky opakovali na minulej hodine, tak to viete. Som sklamaná!" zvrieskla a papiere ktoré pred chvíľou držala v ruke, teraz poletovali po učebni a šli za svojím majiteľom.

"Len pár z vás mali hodnotenie vynikajúci! Čakala som, že známku vynikajúci, tu bude mať minimálne polovica! Na toto učivo ste mali mnoho času, tak naozaj neviem v čom je problém! Tí čo majú vynikajúci, zapíšem im známku vynikajúci a tí čo mali horšie, dostanú najnižšiu známku aká tu je. Trol! Očakávam, že na budúcu hodinu sa mi prihlásite a budete chcieť všetci odpovedať minimálne z piatich učív!" s hlbokým nádychom sa posadila a bolo počuť len ju a jej rýchly dych. Čudovala sa, že nepočuje aj jej srdce a srdcia jej spolužiakov.

"Slečna Malum?" spýtala sa a svojimi ostrými očami chodila po triede sem a tam. Iris rýchlo vstala a tvár dávala jasne najavo, že je viac ako všetci naokolo.

"Áno?" hlas sa jej nezatriasol a ona si v duchu vydýchla.

"Nemáte žiadne známky, to znamená, že zo všetkých predmetov napíšete vstupný test, budete mať praktické skúšky a plus, očakávam, že pôjdete aj odpovedať. Takže, hneď budete mať z každého predmetu po tri známky." Drsne a škodoradostne sa usmiala.

"Pravdaže pani profesorka. Nemám žiaden problém. Ak si prajete, môžem ísť hneď teraz odpovedať z Dejín mágie." Áno, práve teraz boli na dejinách mágie a Iris sa svedomito pripravovala.

Na tvári profesorky sa zjavilo prekvapenie a milí úsmev. Predsa sa dalo ulahodiť tejto profesorke. Stačilo sa naučiť na jej predmet, ísť odpovedať bez výzvy, mať čistú krv, správať sa úctivo, aj keď to tak necítite.

"Tak teda poďte slečna Malum. Som naozaj zvedavá, či ste taký génius, ako som počula." Usmiala sa a elegantne pokynula tenučkou rukou vedľa seba.
 


Komentáře

1 ni.niik ni.niik | 21. září 2009 v 18:14 | Reagovat

Super X) mooccc se mi libí ta učitelka XD XD taková krásná mrchaa XD XD. Dvojitý agent ?? To jsem nečekala =O).Ok tak se těším na další kapitolu Královny Vlků X) a Iris to je samozřejmost XD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama