Prológ - Uro Capitaliter

4. srpna 2009 v 20:02 | FReedoM |  Uro capitaliter
Prológ je tu a dúfam že aj viac kopmentov:) Ďakujem Nii.nik za jej komentáre, ktoré ma strašne moc vždy povzbudia, takže pozajtrajšia kapitola k Iris bude patriť len jej:)
Ideme troška k tejto poviedke... Dúfam, že si ju aspoň niektorý prečítate a som naozaj zvedavá na váš názor:) No musím dať upozornenie... Nebuďte teraz perverzný:) Len musím podotknúť, že sa tam budú striedať dvaja ľudia a to Puria a Derio. To len aby ste neboli zmätený:)
Papa:)
PS: je tu anketa:)

Prológ
Mladé dievča, či skôr žena druhu Dryaseos sa prechádzala po lúke a spievala si pieseň smrti. V jej podaní to bola skôr jemná uspávanka, ktorá pohladí sluch každého, no i toho, čo mu je slovo pieseň neznáma. Spievala si, spievala a šla do stredu obrovskej lúky, ktorá sa volala jej domovom. Zavrela kráľovsky modré oči a nechala sa unášať vlastným spevom, či pohmkávaním. Postupne doň dala i svoj prastarý jazyk a tým to znelo sladšie, jemnejšie... Biele vlasy prepletené trávou a kvetmi, jej viali okolo dokonalo porcelánovej pokožky, kde sem tam vyrastal lišajník, či sa začínala tvoriť nejaká popínavá rastlina. Na sebe mala prehodenú len nejakú jemnú bielu látku, ktorá zakrývala veci, ktoré mala a zasa i odhaľovala.
Dievča spievalo, spievalo a zrazu sa jej oči otvorili a vypadla jej modrá slza. Slza smútku. Jej jemný hlások sa ani raz nezatriasol, ba i to, jej hlas bol v úplnej rovnováhe.
Znova svoje veľké a krásne oči zavrela a začala ladne tancovať po lúke. Nohu vystrela dohora, lepšie ako najcvičenejšia baletka a znova späť. Vyskočila do vzduchu a znova sa vrátila na zem a pri tom dopadla na mäkučký mach. Vyzeralo to, že sa mach pohyboval tam, kde ona... Ako by sa mach o ňu bál, či sa jej jemná nôžka neporaní.
***
Zhlboka sa nadýchol a ucítil pach krvi, potu a smrti. Bol to muž. Inak biele vlasy, prepletené kôrou stromov, mal teraz celé od krvi. Mladý muž zmorene potriasol hlavou a zodvihol sa zo zeme. Roztrasenou rukou zobral meč a znova sa rútil na nejakého Malumnitorčana, skvelého bojovníka. Ťažký meč zodvihol nad hlavu, jednu nohu dal dozadu, a druhú pred seba. Malumnitorčan sa len uškrnul a mečom mu chcel trafiť do boku. Mladý muž, Dryaseos, rýchlo uskočil a mečom ho chcel bodnúť. No vtedy sa dva meče stretli a začal sa ostrý boj. Mladý muž skackal, ohýbal sa ako struny na jemnej gitare a Malumnitorčan zase bol veľký, silný, skúsený a každý jeho výpad očakával. Mladý muž sa zohol a len tak sa vyhol čepeli ostrého meča. Cítil smrť. Cítil ju v každej bunke zničeného tela. Bol ňou celí nasiaknutý.
"Za teba Puria," zašepkal pre seba mladý muž a ťažkým mečom podkopol nohy Malumnitorčana, ktorý prekvapene dopadol na zem, no nestačil zodvihnúť svoje ťažké telo. Mladý muž už stál nad ním a mečom mu prerezal hrdlo. Do tváre mu vystrekla krv, ktorú sa nesnažil zotrieť. Bolo to niečo, ako výhra, či dar. Bol víťaz.

Chcel sa obrátiť, no cítil, že sa mu do špinavej ruky zarezal meč. Zahryzol si do spodnej pery a rozzúrene sa otočil, no i z mečom. Neznámeho bojovníka, ktorý nepatril k nim, zabil skoro okamžite. Odsekol mu hlavu, ktorá sa povaľovala niekde pri ostatných mŕtvych, či na pol mŕtvych. Chladne sa vystrel a jedným ťahom meča, zabil ďalšieho.
***
Stále tancovala a zmietala sa v piesni smrti, ktorá sa neustále stupňovala. Puria, jej meno je, ladne vyskočila do vzduchu a pri tom jej nôžky vytvárali jednu priamku. Drobné telo priklonila k pravej nohe a dopadla na zem. Vyskočila na ruky a dopadla na nohy. Tak elegantne, ladne, jemne... Pieseň sa končila a tak isto i jej vášnivý tanec. Zaznel posledný tón jej hlasu a ona dopadla na zem. Ako keby sa čas zastavil. Ležala na machu, ktorý bol ešte stále nasiaknutý rosou, čo jej rozpálené telo chladila. Jej hruď sa zdvíhala a znova klesala, no nejako prudko. Tvár mala plnú smútku a i k tomu celú lesklú od modrých sĺz.
Po chvíli, ktorá trvala dlho, i krátko, sa postavila na nohy a šla k mohutnému stromu uprostred lúky. Rukou prešla po nejakej špirále stromu a pobozkala kôru. Brečtan sa stiahol z kôry a pri tom odhalil úzky otvor. Puria sa zohla a vstúpila dnu. Bola v úzkom priestore, no stála na schodišti, ktoré viedlo dole - do podzemia. Postupovala dole a každým schodom sa jej nohy prudko zatriasli. Bola slabá. Zoskočila z posledného schodíku a bola v nejakej obrovskej miestnosti. Nebola tam tma, ako by sa každému zdalo. Naopak! Všade bolo svetlo a všetko žiarilo šťastím! Len ona nie.
Steny okolo nej, boli s hliny a sem tam do nich boli vsadené kamene, či zo stien vytŕčal nejaký koreň. Hore na plafóne, bolo malé okienko, cez ktoré prúdilo svetlo a odrážalo sa od mnohých zrkadiel, ktoré boli presne nastavené. Preto tam bolo svetlo!
Puria sa pozrela do jedného z nich a... Videla krásne dievča, ale aj smútok a bolesť. Zamračila sa a zamierila k točitému schodisku, ktoré stálo v strede miestnosti. Tiež smerovalo nadol, ako to predtým. Trasľavou rukou si zotrela slzy a šla dolu, pritom sa druhou rukou držala dreveného zábradlia. Ocitla sa v ďalšej miestnosti, podobnej tej nad ňou. No táto bola o niečo menšia, menej svetlá a plná dievčat , Dryasesos.

"...nie som si tým istá." Dokončila svoju vetu starena, ktorá sedela v kresle pri jednom z vyzdobeným a rastlinami obrasteným zrkadiel. Oči Purie - chodili sem a tam a napokon si sadla vedľa svojich sestier. V kresle, v ktorom sedela, bolo celé z kože, machu a z bokov trčali opracované korene, ktoré vždy niečo vytvárali. Či to bola nejaká bytosť, Driasesos, alebo zviera - vždy to vyzeralo krásne až dokonale.

"Puria, zadusila si svoj smútok, či si ho vypustila?" spýtala sa jej jedna zo sestier pošepky. Pre niekoho nezmyselná veta, no pre ňu mala mnoho významov a bola veľmi cenná. Oči zabodla do stareny a s trpkosťou, dokonca i hnevom, šepla napäť sestre Salusie: "Vypustila. Ako povedala drahá starena Madrises." Druhú vetu povedala o niečo hlasnejšie a tím prilákala pohľady ostatných žien (bolo ich tam zrejme pätnásť, no i možno viac) a medzi nimi bola i Madrises, najmúdrejšia zo žien a i najstaršia.

"Zlatko, Puria... Ako sa cítiš? Si slabá?" povedala to s láskou, starostlivosťou a nebolo tam cítiť žiaden hnev, či trpkosť ako u Purie, z ktorej to priam sršalo.

"Nie! Cítim sa dobre. Radšej - radšej dokončite tému, ktorú ste začali." Povedala váhavo a jej oči sa sklopili. Starena odvrátila od nej oči, zrak. Farba jej očí bola presne istá ako mala Puria, či iná žena Dryasesos.

"Ako si praješ." Odvetila, no už sa na ňu nepozerala a dokonca na ňu už ani nemyslela. Teraz mala za úlohu spraviť niečo podstatnejšie, dôležitejšie.
***
Bolo mu zle z toho čo videl. Takú skazu... No musel bojovať, musel! Možno potom bude už pri svojej milovanej Purii, jeho kráske, ktorá má vo vlasoch nezábudky. Zamračil sa a očami rýchlo bežal po okolí. Malumnitorčania boli v presile. Umučene sa pozrel na jedného z nich, ktorý sa už na neho valil. Derio, meno mladého muža Dryasesosa, znova vystrel meč, no dvoma rukami (pravú mal poranenú) a sekal, mlátil okolo seba. Napokon zasiahol nepriateľa, ktorý bol zrejme dosť zničený a unavený, ako on sám. Malumnitorčan sa zodvihol zo zeme a prosebne sa zahľadel na Deria. Ten zavrel oči a zabodol meč do silného tela neznámeho muža. Zabil ho.
Zrazu sa mu do uší dostal rev. "Ústúp!!! Späť!!!" dralo sa zo všetkých strán a on pomaly šiel dozadu, neustále sekajúc mečom po nepriateľoch.
***
Starena s múdrymi očami sa zhlboka nadýchla a začala. "Prehrávame drahé ženy. Prehrávame. Posúvajú sa na východné hranice a to pre nás nič dobrého neveští. Na východe je jeden tábor a pri meste Lautitia, to znamená, že budú blízko neho!" čakala, že ženy napadne na čo naráža, ale tie len na ňu hľadeli nechápavo a s nejakými očakávaniami. "Chcem mať správy z prvej ruky." Ani toto priveľmi nepomohlo, no Puria zodvihla zrak a vyhŕkla.
"Ja ta pôjdem! Pošli ta mňa!" starena sa pobavene usmiala a čakala na reakciu ostatných. Bolo počuť výkriky, občas radostné, iné bolestivé... "Nie! Je to priveľmi ďaleko! I ja chcem ísť! Som mladšia!" zrazu sa ženy začali prekrikovať, no starena zodvihla ruku a tým ich všetky utíšila.
"JA určím kto pôjde!" z jej vystupovania bolo cítiť autoritu, hrdosť a i dôstojnosť. Zodvihla bradu dohora a pri tom sa postavila.

"Pôjdu dve ženy a ktoré, to sa dozviete o dva dni."

"Až?! Pošli tam mňa - Madrises! Som mladá, bojovná a nebojím sa smrti!" kričala bolestne a kľakla si na kolená a pri tom jej z očí vytryskli modré slzy.

"Toto nie je bojovnosť, Puria. Vidím len tvoju bolesť a zaľúbenosť." Odvetila pokojne starena a zmizla na schodišti vedúce dolu.
***
Niekto sa na neho vrhol, ale nevidel kto. Zrazu sa pred ním zaleskla čepeľ meča a on sa vyľakane zmietal a bránil svoju hlavu. Napokon sa ho striasol a začal sa boj meč, proti meču. Prebodol statné telo a náhlil sa späť. Videl svojho muža a tak sa ponáhľal k nemu. Neskoro. Zasiahol ho šíp a Derio schmatol štít mŕtvoly a chránil sa za behu. Predieral sa priateľmi a nepriateľmi a pri tom znova sekal nepriateľov, aby aspoň trocha pomohol svojim.
Cítil strach a i v nohách. Celé sa mu triasli, podlamovali a už len čakal, kedy sa zvalí na zem. Preskakoval hnijúce telá , predierajúc sa medzi bojovníkov a snažil sa dostať ku katapultu, ktorý už síce nefungoval, no aspoň sa tam smel schovať a oddýchnuť si od neustálej spŕšky šípov.
Už bol skoro pri ňom, keď ucítil hroznú bolesť v lítku. Zakvílil a kľakol si. Nahmatal si bolestivé miesto, keď ucítil akýsi výčnelok. Šíp! Obzrel sa a za sebou - štyri až päť metrov - ležal muž, držiaci luk. To on ho poranil! A teraz je mŕtvy. Už sa mu nepomstí, ale niekto pomstil jeho.
Zaťal zuby, chytil šíp, potočil ním a vytiahol. Začal sa neovládateľne triasť bolesťou a kričať. Roztrasene sa postavil , chytil si pevnejšie štít a znova bežal, ale tento krát krivkajúc. Z posledných síl, dychu, sa došuchtal ku troskám a schoval sa za ne. Hlavu si oprel o krvavé drevo a zhlboka dýchal. Pri ňom ležalo nejaké telo, dýchajúce telo. Bol to ich Dryasesos!
Podišiel bližšie, nahol svoju tvár nad tú jeho a začal po ňom kričať.

"Chlapče! Chlapče! Žiješ?" spýtal sa ho a trocha mu potľapkal po lícach. Chlapec zachrčal niečo nezrozumiteľné a znova upadol do tvrdého spánku. Derio vedel, že chlapec umiera a v hrozných mukách. Podľa čoho to zistil? V tele mal štyri šípy a v hrudi meč. Derio sa postavil, na okamih zavrel oči, potom ich otvoril a v ruke držal meč.

"Maj sa krásne braček." Zašepkal bolestne a odsekol chlapcovi hlavu. Už mu je lepšie. Už necíti žiadnu bolesť...
 


Anketa

Zaujal vás prológ?

Určite áno
Ani moc nie

Komentáře

1 nerrti nerrti | 4. srpna 2009 v 20:45 | Reagovat

Tohle jsem už četl. Je to příjemné a melancholické. Piš dál.

2 Evanska Evanska | 25. srpna 2009 v 22:08 | Reagovat

Aj ja som to už čítala a opakujem sa, že sa mi páči tento štýl. Sedí ti to, len ta ďalej :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama