7. kapitola - Iris

27. srpna 2009 v 14:24 | FReedoM |  Poviedka - Iris Malum
Obľúbená kapitola číslo neviem aké, je tu a dúfam, že sa vám bude páčiť aspoň s polovice tak, ako mne:) Potom mrknite na spodok článku. Je tam nakreslený metlobus:) Nie je to nič moc, ale na to, že som to flákala, je to ujdúce:/
A ospravedlňujem sa ya dľžku kapči, ale nasledujúca bz mala bzť dlhšia:)






7. Kapitola - Bohyňa a Lord


S úzkosťou a menšou nervozitou sa dostavila na zástavku metlobusu, ktorá bola pred budovou, vlastne pred školou. Vtedy po prvý krát uzrela niečo nové, niečo, čo ešte nevidela. Pustatinu, púšť, holotu. Pozrela na hodinky a zamračila sa na zbiehajúcich sa študentov, postarších ľudí a podobne.

Už by tu mal byť, zamrmlala si v hlave.

Veď aj je, zasmial sa kľúč.

Nespokojne sa poobzerala okolo seba a potom jej do očí padli ľudia, ktorý sa dívali dohora. Zodvihla tvár ako oni a od úžasu pootvorila ústa. Nad ňou sa vznášala čudesná vec, ktorá pomaly klesla skoro na zem. Bolo to dlhé ako autobus, no v prednej časti nebol žiaden volant a páčky. Vlastne to nemalo žiadne steny, či podlahu, strop. Vpredu bola metla, na ktorú boli pripevnené ridítka z bicykla a jedno spiatočné zrkadlo, ak sa to tak dalo nazvať. Vyzeralo to skôr ako malé zrkadielko, ktoré máte najčastejšie položené na stolíku zapratanom rôznymi líčidlami. V strede metly bola malá červená sedačka, na ktorej sa škeril šofér, obzerajúc si niečo v spiatočnom zrkadielku po ľavej strane.

Vzadu to nevyzeralo úplne podľa očakávania. Zadná časť metly sa členila na ďalšie štetinaté hlavy metly. Sedačky a metlu delila akási priesvitná stena, ktorá bola vidno iba pri rýchlo pohybe tela, vlastne hlavy.

To všetko vyzeralo pôvabne a zároveň desivo. Mala chuť sa k tomu vrhnúť a podrobne si to prezrieť, ale mala voči tomu aj akýsi ten rešpekt. Ako človek pred hrôzostrašným koňom, ktorý vyzerá tak majestátne. Toto síce nevyzeralo majestátne, ale... Rešpekt, je len rešpekt.

Prezrela si ľudí, ktorý si bez platenia sadli na sedadlá, tak ich napokon váhavo napodobnila. Voľné sedadlá boli len vpredu a bola si takmer istá, že v tomto "autobuse", sa nestojí v chodbe. S hlbokým nádychom sa viac menej vyšplhala na sedačku a hľadala bezpečnostný pás. S veľkými ťažkosťami si uvedomila, že tam žiaden nie je. Vystrašene sa pozrela na pokojných ľudí okolo seba a prisala sa na sedačku.

"Koho sem neprivedú zradné vetry? Našu hrdinku," zasmial sa afektovane, no spoznala v ňom i ten pekný mužský hlas, ktorý ešte doplnil, "ktorá teraz hrdinkou priveľmi nevyzerá."

Len nech to nie je ďalší Scorpius. Už by som to asi neprežila.

"Daj si pohov. A kde si stratil Barbie, Can?" spoznala v ňom muža, ktorý sa minule pustil s ňou a Barbie do konverzácie.

"Barbie je teraz v škole, ako každý poctivý študent." Vynoril sa spoza jej sedadla a bez najmenšej štipky tolerancie, slušnosti, si prisadol k nej.

"Takže za školou, Can?" usmiala sa s nevinnosťou a zároveň i s hnevom v očiach.

"Can je vždy dokonalý, z toho vyplýva, že to by nikdy nespravil. Can je len veľmi znudený a tak ide za menším dobrodružstvom do mesta."

Mal by chodiť za psychiatričkou, keď vraví v tretej osobe. Magor.

"Ale čo mi ešte nepovieš." Povedala uštipačne, ironicky.

"Čo máš za problém, Isis? Správal som sa slušne, tak prečo mi odpovedáš na moje otázky tak netaktne?" spýtal sa pomaly, vychutnávajúc si svoje slová. Vyzeralo to, ako keď ocko chce pokarhať svoje milované dievčatko. Iris znechutene na neho hodila grimasu a vzdychla si.

"Iris," zahriakla ho a pokračovala," Chceš niečo od mňa? Prišiel si ma z mlátiť? Navštívil si ma len pre uštipačnú konverzáciu, či za účelom ma zbaliť?" nadvihla pobavene obočie a prinútila sa ľahkovážne usmiať.

Nezaostával s pobaveným výrazom, priam napredoval. "Predstav si, že ani jedno."

"Tak čo to je?" prezrela si podozrievavo jeho podlhovastú, opálenú tvár, no nič si nevšimla.

Nepríjemne a pri tom aj príjemne sa nahol k nej a zamatovým hlasom prehovoril. "Prišiel som ti prehovoriť do duše." Pozrel sa na ňu s deckou vážnosťou a ona sa nemohla nezasmiať. Po chvíli umlčala svoj smiech a pozrela sa na jeho usmievavú tvár. Mal pekný úsmev a všimla si, že dolnú peru má väčšiu a plnšiu ako tú hornú. Vyzeralo to pôvabne a akosi - volajúco.

Všimol si jej skúmavého pohľadu, ktorý sa v pár sekundách zmenil na zaujatý a s pýchou sa usmial. Škaredo sa na neho zamračila.

"Takže, ty mi chceš prehovoriť do duše? Mal by si začať, lebo je to veľmi náročná vec." Zodvihla hrdo bradu a pohodlnejšie sa oprela, pri tom nezabúdajúc, že ešte stále nenašla bezpečnostný pás.

"Dobre teda. Pridaj sa k nám. Musíš uznať, že je to veľmi lákavá a pútavá ponuka. Budeš žiť bezpečne, nebudeš sa musieť báť nejakého napadnutia, budeš vysoko postavená a ak nám dokážeš že máš dobrých predkov, tak sa budeš môcť pridať k tým najlepším."

Hlboko sa zamyslela.

Teraz nie je čas na uštipačné poznámky. Možno, možno... Možno ich raz ešte budem potrebovať, toto nebola jej myšlienka, len prenesená myšlienka od Malum. Ani jeden to nespravil zámerne, no Iris jednoducho poslúchla Malum.

"Ešte som si to nerozmyslela. Ale ešte ma niečo napadlo. Ako mi chcete zabezpečiť moju bezpečnosť keď existujú aj tí druhý, ktorý na vás číhajú. Nezabúdaj s kým máš tu česť." Zaškerila sa.

Napla sa mu sánka a no odpovedal. "Povedal som, čo som mal povedať a týmto sa moja konverzácia končí." S diplomaciou ukončil rozhovor a rýchlo preskočil o sedačku dozadu, kde sa pohodlne usadil. Iris znova prepadla panika, mysliac, že onedlho sa vznesie veľkou rýchlosťou hore. Otočila sa za seba, pri tom sa snažila si nevšimnúť toho pekného muža, ktorého ani len meno nepozná. Ovládla nutkanie sa na neho pozrieť a spýtať sa ho meno, tak pre istotu zaostrila na pokladničku, ktorá lietala okolo ľudí sediacich na červených sedačkách, ktorý peniaze hádzali do pokladničky. Pozrela sa na najbližšieho človeka, ktorý jej venoval pozornosť a v hlave zahromžila. Nevedela koľko stojí lístok...

"Ospravedlň ma, ale mohol by si mi povedať koľko mám hodiť peňazí do pokladnice?" snažila sa o ľahostajný tón, ale on, muž, s ktorým sa pred chvíľou naťahovala, to nebral tak ľahostajne.

"A prečo by som mal, Isis?"

"Isis je egyptská bohyňa plodnosti a myslím, že to ja nie som. Vidíš, že by tu okolo mňa pobehovali decká a volali ma mama? Volám sa IRIS." Povedala nabrúsene. "Povedz mi cenu." Vychrlila ohnivo, ako to vie len ona.

Preľaknuto a zároveň ohúrene sa usmial a povedal jej požadovanú cenu. Spokojne sa usmiala, žmurkla na neho a s tichým vzdychom sa zavŕtala do sedačky. Z vrecka vytiahla pár mincí a hodila ich do pokladnice a vyriekla meno miesta, kam ide, ako ostatný. Ani si neuvedomila, že už dobrých pár minút letia vo vzduchu. Vlastne iba kúsok nad zemou. So strachom sa ešte väčšmi skryla do sedačky a privrela oči. Okolo nej sa ako útočiaci had niečo ovinulo. Celá vyľakaná otvorila oči a pozrela sa na hruď. Bol to bezpečnostný pás. Všetci ich mali. S pokojom zavrela oči, no nie nadlho, lebo chcela vidieť tú cestu. Mala obavy z toho ako tam dorazí, ale vedela, že ten muž za ňou, bude vystupovať spolu s ňou. Jedna vec jej nedala. Ako sa volá?!

"Neba ani len nezaujíma meno toho krásavca, ktorý sedí za tebou?" podpichol ju a ona sa ihneď chytila na tej zázračnej vetičke.

"Kde je?!" vykríkla, nevšímajúc si pohľady iných. Okamžite sa obrátila za seba a skúmavo sa pozerala na prázdnu sedačku pri ňom. "Ale nie. Vidím ho. Ak by som mu smela dať meno, povedala by som že sa volá - Lord Chladný Uštipačný z mesta Pýchy." Vysypala zo seba pokojne. Tá vetička zahŕňala v sebe kompliment a plus i provokáciu. S úsmevom si ju prezrel a zastavil sa na perách. Neodolala a vyplazila mu jazyk.

"Nemám len pekné pery, ale aj jazyk, aby si vedel." Uškrnula sa a znova sa pohodlne usadila. A znova si jednu vec nevšimla. Boli neuveriteľne vysoko a školu nevidela. Preľakano a pri tom aj ohúrene sa pozrela pod seba.

"A aké máš teda to meno? Je neslušné sa nepredstaviť." Povedala zamyslene a nemohla spustiť oči z tej nádhery. Pofukoval mierny vetrík a bola si istá, že to spôsobuje tá stena pred ňou a možno aj nejaké to iné kúzlo.

"Caleb Sharp Deneuve." Odpovedal pomaly, zreteľne, jednoducho dal si záležať na vyznení písmena, mena a napokon i celého mena. Povedal to hrdo. Až tak hrdo, že by Iris nemohla povedať ani jedno krivé slovko na to.

"Čistokrvný, ak sa nemýlim." Odvetila len tak medzi rečou.

"Pravdaže." Odsekol dotknuto.

A takto sa skončil ich rozhovor. Po celí čas spolu už neprehovorili, až na rozlúčenie.

"Tak sa maj Bohyňa plodnosti."

"Čau Lord Chladný." On odišiel a ona doslova čumela na mesto pred ňou.
 


Komentáře

1 ni.niik ni.niik | 27. srpna 2009 v 18:54 | Reagovat

Super jsem ráda za další kapitolu =O) hehe...očekávaná otázka kdy bude další ? Jsem hrozná já vím XD...obrázek na to že  jsi to posle svých slov odbyla je moc hezký =O)

2 Nessy Nessy | Web | 27. srpna 2009 v 20:43 | Reagovat

prestahovala som blog kvoli tomu ze tam uz bol bordel a chcelo to uplne prestavat a som rda ze uz to mam za sebou :)

3 FReedoM FReedoM | Web | 28. srpna 2009 v 21:49 | Reagovat

ni.niik: Ďakujem:) No ďalšia kapča bude asi tak pozajtra, možno skôr:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama