1. kapitola - Uro Capitaliter

29. srpna 2009 v 10:07 | FReedoM |  Uro capitaliter
Končne som sa prinútila to sem dať a teraz už len čakám na vaše komenty, s ktorými ma buď nehorázne zbuzerujete, alebo pochválite:/ Už si poriadne nepamätám o čom to je, takže už pomalyčky končím. Niekedy teraz by som mala pridať aj obrázky a aj Iris. Papa:)




1. Kapitola - Boj za lásku
Dedina Beatetusi /Vrchol leta
Sedím vo svojej izbe a hľadím pred seba. Nič iné ma nenapadá. Čo mám robiť? Prečo by som sa mala tešiť a užívať si krásneho počasia? Tam vonku - tam, kde je moja láska Derio - zúri strašný boj a ja tu len sedím a nič nesmiem povedať, spraviť.
Že ona sa rozhodne kto pôjde do tábora! Pche! Že nie som dostatočne odvážna?! Som do neho šialene zaľúbená a pre neho som ochotná zomrieť... Chcem ho vidieť! Chcem vidieť jeho tvár, jeho veľké oči, statnú postavu, chcem sa dotknúť jeho bledej pokožky, ktorá po boji vonku, musí byť už i opálená... Chcem sa dotknúť jeho mäkkých pier, ktoré som nespočetne veľa krát ochutnala. I jeho vôňa je dokonalá! Prečo mi ho svet odopiera?
Ja Puria - odprisahám na všetko čo mi je drahé, že sa s ním stretnem i keby som mala prísť o hlavu! Nik nevie kedy sa táto dlhá vojna skončí a ja nechcem o neho prísť vo vojne, ktorá nemá žiaden význam! Že čo to je za vojnu? Poviem, vysvetlím.
Dryasesos, sú deti prírody a Malumnitorčania, sú zase páni zvierat či už vtákov, cicavcov, obojživelníkov a podobne. Celé stovky rokov sa hádame, kto má väčšie právo sa stať pánom všetkého. My máme svojho pána a oni zase toho ich. Oni žijú v zime, mi v teple. My sme najčastejšie pokojný a i keď tvrdohlavý, oni húževnatý, bojovný, nebojácny a tvrdý. Naša podobizeň je jemná, bledučká, čistá... Naše ženy majú bledú pokožku (Je to i podľa kmeňu. Napríklad kmeň Sangui, majú pleť do ružova, vo vlasoch majú ruže a ich oči sa sfarbujú do červenej a ružovej,) sú najčastejšie drobné, ich vlasy sú biele prepletené kvetmi, rastú na nich lišaje a i machy, sú milujúce ženy, ľúbia hudbu a tanec. Muži sú vysoký a to i podľa stromu ktorý predstavujú (Kmeň Querces predstavujú duby a i postavou sa podobajú), ich vlasy sú takisto biele a nechávajú si ich narásť aspoň po plecia (vo vlasoch majú kôru stromov, ktorý taktiež predstavujú), sú dosť vážny a neoblomný. Nie je to podrobný opis, ale aspoň že nejaký je.
Malumnitorčania, sú naším opakom. I keď hudbu a tanec majú radi, no úplne v inom podaní. Sú to tvrdý ľudia z tmavou pokožkou, hustými vlasmi (farba je najčastejšie čierna až hnedá, no niekedy sa vyskytnú prípady, že keď ide o kmeň vtákov, tak vo vlasoch majú perá a podobne,) sú mohutný a od narodenia dosť svalnatý, ich oči sú ako dva uhlíky a ich zreničky sú mačacie. Sú vášnivý a niekedy sa priveľmi nechávajú unášať svojimi pocitmi, citmi. Prchkosť, to je ich vonkajší znak.
Žijem vo vnútrozemí a i tak som sa s nimi už stretla. Bola to žena. Náčelníčka divokých mačiek. Nejeden muž od nás sa do nej zaľúbil (bola tu pred piatimi rokmi dohodnutie mierovej zmluvy) a tak isto niektorý boli ochotný s ňou odísť. Ona sa len s nimi zahrávala. A ako vyzerala? Podľa môjho opisu, ako muži za ňou šaleli - mala kučeravé čierne vlasy, s krásnym leskom. Postava bola svalnatá, no i tak veľmi ženská. Pokožka bola pravdaže tmavá, karamelová. A oči? Na naše počudovanie boli zelené. V ich kmeňoch sa stávajú občas aj nejaké výnimky, ako i u nás.
Spoznala som sa s ňou a - spriatelili sme sa. Vravela, že nech si vravím čo chcem, mám niečo z Malumnitorčanov. Mala v niečom pravdu. Som vášnivá a nie jemná ako všetky ženy tu. Milujúca som, ale milujem inak... Som odlišná, vytŕčam z radu.
Keď tu bol Derio, raz mi povedal, že preto si ma všimol. Že som iná a nie tuctová. Nie, nie. Nesmiem na neho stále myslieť. Len sa trýznim!
Vrátim - vrátim sa radšej k rozprávaniu o Malumnitorčanke, náčelníčke kmeňu divokých mačiek. Zostala tu štyri mesiace a stali sa z nás priateľky. Ostatný to neuznávali, aj napriek mierovej dohode s ňou a ostanými z jej kmeňu (boli s ňou ešte traja muži. Jej muži). Napokon mala odísť a volala ma zo sebou. Chcela, aby som s ňou šla žiť, alebo aby som tam šla aspoň na pár mesiacov. Nechcela som. Nechcela som opustiť Deria a svoj ľud. Ľud, ktorý už vtedy mnou priveľmi pohŕdal. Napokon oni odišli a ja som tu ostala znova sama, bez priateľky. Ešteže som tu mala Deria, ktorý ma ochraňoval od cudných narážok na mňa a môj pôvod.
Och... Zrejme chcete počuť niečo viac o mne však? Narodila som sa... Na hraniciach Malumnitorčanou a nás, Dryasesos. Bola som úplne sama. Našli ma a prijal nejaký klan, ktorý si pravdaže nepamätám a potom ma ako dvojročnú previezli sem. Bolo to kvôli môjmu pôvodu. Všetky ženy v tomto kmeni, majú vo vlasoch nezábudky a i ja, takže bolo logické ma sem dať. No... Nepoznali žiadnu ženu, ktorá by odtiaľto odišla, alebo by sa stratila... Jednoducho som nebola nikoho a všetkých. Zo začiatku som bola najmilšie stvorenie, ktoré každý zbožňoval, ale potom sa to stalo. Nie som až taká drobná ako ženy tu, dokonca moje svaly sú o niečo viac viditeľné, moja povaha je iná... Jednoducho som sem nepatrila a ani nepatrím.

Vtedy, vtedy som s ňou mohla ísť (s náčelníčkou divokých mačiek), no ani tam by som nezapadla. Stále by som bola iná. Nie, nie... Neberiem si to tak k srdcu, i keď to tak pôsobí. Som dieťa prírody a i zvierat. Mne sa to páči a som hrdá na svoj pôvod. Každý by mal byť na seba hrdý, aj keby nemal byť prečo. Zdvíha to sebavedomie a tím sebadôveru. Vtedy sa s nás stávajú silný jedinci, ktorý sú odhodlaný bojovať za seba a za svoje ciele.

A mojím cieľom je sa dostať k svojej láske Deriosovi. A dostanem sa tam! Ak ma tam Madrises nezoberie, pôjdem i tak. Budem sledovať stopy žien, ktoré tam pôjdu. Nakoniec ich dohoním a... Konečne sa s ním stretnem. Uvidím jeho jemnú tvár, ktorá je určite ošľahaná vetrom a - a vyliečim mu rany. Ujdem s ním. Pôjdem za - mojou náčelníčkou divokých mačiek - Irewe.

Vstala som zo svojej postele, siete a šla som do vedľajšej izby. Boli tam ďalšie ženy, ktoré na porade neboli. Bolo ich tam okolo desať, dvadsať... Tieto boli niečo ako vyššia šľachta, takže pre nich nebolo potrebné sa zúčastňovať takýchto vecí. Boli priveľmi zaujatí sebou a vojna ako by sa ich netýkala. Boli tam ženy od najstarších (najväčšmi porastených machom a lišajníkom), až po tie najmladšie (krehké dievčatká, ktoré mali sotva vo vlasoch jeden púčik).

Neznášajú ma. Vidno na prvý pohľad. Zodvihla som hlavu, a hrdo som prešla okolo nich. Pche! Nech ma tá starena toľko nepozoruje, inak - neručím sa svoje nie priveľmi vyberané spôsoby.
Prepichla som ju pohľadom a šla k ďalším dverám. Hneď ako som zabuchla dvere, začula som reči o mne. Už dávno nevnímam nadávky na mňa a hlúpe ohováranie. Voči tomu som už odolná.
Zrazu som sa ocitla z oči voči Salusie. I ona na mňa hľadela s pohŕdaním, ale akceptovala ma ako živú bytosť, ktorá nemôže za svoj pôvod (nie vždy sa tak správala). To ma troška hnevalo, ale ako si zvykla ona, tak som si zvykla i ja. Rokmi sme si podobné. Ja mám okolo sedemnásť a i ona. Kývla som jej hlavou a pousmiala sa. Dnes sa na viac nezmôžem.

"Ahoj." Pozdravila ma hrdo a prezrela si ma. "Dnes sa má konať menšia oslava - vrchol leta." Vysvetlila.

"Neviem či by som mala ísť." Zašepkala som a hľadela jej do očí. Z výšky. Na všetky ženy Drysesos som hľadela z výšky.

"Neblázni. Síce nie si vždy na oslavách vítaná, ale dnes je výnimočný deň." Usmiala sa na pohľad milo, ale vedela som čo sa skrýva za tou tvárou. Ľútosť a opovrhovanie.

"Uvidím." Šepla som a šla ku ďalším dverám, obrastenými nejakou popínavou rastlinou bez kvetou. Otvorila som dvere a ocitla sa na obrovskom schodišti. Vyšla som po schodíkoch, ktoré boli mäkučké vďaka machu a ocitla sa pred ďalšími dverami. I tie som otvorila a vyšla tri, štyri schody a bola som v hrubom strome. Pootvorila som malé dvierka kôry a vyšla von. Bola som v lese. Máme veľa podzemných chodieb, mnoho východom, miestností... Je to tu ako bludisko.
Svetlo tu je len tlmené, no mne sa to páči. Je to tu krásne záhadné, čarovné... Nik sem skoro nechodí. Môj kmeň, kde žijem, má rado svetlo, priam oheň! A ja... Tmu, šero... Nepatrím sem a celkom ma to teší. Teší ma, že ne patrím medzi ľudí, ktorí sú zahľadení len do seba, ktorí sú márnomyseľní.
No dobre. I Derio bol trošku taký, ale - ľúbil ma a aj ľúbi. Žije vôbec? Nie, nie... On žije. Cítila by som, keby zomrel! Určite... Je moje druhé ja a to by som si všimla. Musela...
Sadla som si do tieňa a len tak som dumala. Nad mojou budúcnosťou, prítomnosťou... a minulosťou.
***
Oslava sa začala a ja svojimi bystrými očami pozorujem tancujúce ženy okolo ohňa. Ja nemám tú česť tancovať. Ja až o chvíľu... Teraz tancujú šľachtičné, ženy, priveľmi namyslené, puntičkárske, ženy pochabé. Ich pohyby sú ladné, elegantné, čarovné, nie ako moje. Moje sú viac - sú viac založené na krúteniu bokov, točeniu zadkom, ukazovaniu tela. Ich sú len na jemné zvádzanie, ktoré v tú chvíľ keď prestanú tancovať, pohasne. Všetko vzrušenie čo narástlo pokým tancovali, zhasne ako plamienok za silného vetra. To sú tance šľachtičných, ktoré podľa predpisov musia po jedenástej ísť si oddýchnuť.
Vravela som už o našom spánku? Nie? My nespíme. Vlastne áno, ale to vtedy, keď nastane jeseň. Vtedy sa uložíme pod lístie stromov a spíme až kým nie je jar. U nás zima nie je a to z dvoch dôvodov: V našom kraji chlad nejestvuje a je to i na protest Malumorčanom. Oni majú zasa len jar, jeseň a zimu.
A ich spánok je normálny. Teda je to pravdaže aj podľa kmeňov. Medvedí klan hnedých medveďov si ľahnú práve v zime a zobúdzajú sa na jar a netopierí klan zase spí cez deň a v noci bdejú. Majú väčšiu výhodu. V boji sa striedajú, obmieňajú! Lenže čo my?!Onedlho bude jeseň a vtedy na nás doľahne únava. Naše telá budú slabé, unavené a... neschopné boja. Vtedy nás premôžu a bude po vojne. No dobre. Preháňam. Nik nepôjde spať, okrem detí. Dá sa to zniesť, myslím bdenie počas obdobia spánku, ale - je to ťažké. Predsa budeme oslabený. Už sa i rokovalo o tom, že Drysesos, ženy deti, polovica z nich by si ľahla a spala a tá druhá by bdela. A napokon by sa to vymenilo. Toto neuspelo. Každý chce vidieť priebeh boja, či prehráme a budeme pod nadvládou Malumnitorčanov, alebo budeme víťazi a zvieratá nám budú slúžiť. Mne osobne je to ukradnuté. Som Malumnitorčanka a tak isto Dryasesos. Viem, nie je to potvrdené, no každý kto na mňa hodí pohľad, ihneď vie, že nie som celkom ani to a ani ono. Je to šťastie a pri tom prekliatie. Ak budeme pod nadvládou zvierat, možno ma všetci ešte viac znenávidia a zabijú ma. A možno vyhrá Dryasesos a ja budem pre nich niečo menšie ako najväčšia chamraď a... zabijú ma. Stále mi vychádza len tá smrť. Že by bola mojím vykúpením? Nie, nie! Ja som plná života a smrť nechcem! Ujdem! Nezomriem ako niečo menejcenné! Na to som priveľmi hrdá, sebavedomá!

Zajtra - zajtra sa dozviem, kto tam pôjde. Už dnes sa budem baliť na cestu. Neviem ani poriadne kam mám ísť, ale... Ak ma vyberie, vysvetlí mi a ak nie, budem naše ženy sledovať. Plán je jednoduchý, prostý, až sa bojím, či vide. No nie je dobré spriadať plány, ktoré sú priveľmi prešpekulované. Jedna vec vám nevide podľa predstáv a všetko krachne. Takto to je lepšie. Je to jednoduché, ľahko zapamätateľné.

Á! Šľachtičné dotancovali. Už len malú chvíľočku. Ešte sa musia zo všetkými pozdraviť, menejcenné im budú vravieť mnohé komplimenty, ktoré sú obyčajnými klamstvami a ono je to len na to, aby sa tím pochabým ženám dostali do priazne. Aké úbohé... Hlupane!

Šľachtičné potichučky odišli a pri tom si upravovali hodvábne látky prevesené na ich bezchybnej pokožke, ktorá mala na sebe vrstvy tieňov ohňa. Zrazu nastala tichá vrava medzi desiatkami žien, ktoré ostali. Presne tak. Desiatkami. Odhadujem to na také pekné číslo, ako je - deväťdesiat. Toľko nás tu nežije. Boli pozvané i ženy z druhého kmeňu prvosienok, šalvií. Ich presné názvy nepoznám. Nikdy som sa o ne nezaujímala. Určujem ich len podľa toho, čo majú vo vlasoch.

Ešteže Madrises je šľachtičná (i keď práve hlava kmeňu. Prevzala dočasné velenie po manželovi, ktorý je v boji) a tak i ona musí ísť preč. Zrazu prišli ženy a v rukách a i za sebou vliekli suché drevo a hodili ho do ohňa. Keď je nás tu tak veľa, i oheň musí byť väčší. Vatra, už nebola len vatrou, ale podľa mojich slov, les v ohni. Zase preháňam. O dosť menšie, ale i tak - obrovské. Približne polovice žien šla k ohňu. Začne sa prvý tanec, na ktorom ja nie som. Ja pôjdem tancovať, až keď sa všetko viac rozprúdi, dá sa do pohybu. Zatiaľ budem len tu na, na okraji lesa s ostatnými ženami a budeme ich povzbudzovať, odkukávať od nich ladné pohyby.
Tanec sa začal.
Zo začiatku ženy pri ohni začali len pomaličky nastupovať na vychodenú, no stále mäkkú a voňavú trávu a pri tom točili elegantne prstami, rukami. Zatiaľ povedľa nich sedelo desať žien, ktoré držali malé bubny a zažali do nich pomaly búchať. Čím ďalej, tím to bolo hlasnejšie, intenzívnejšie. Ženy začali chýbať bokmi, pohybovali sa doprava, doľava a s takou eleganciou... Dokonalé pravé nohy zodvihli do vzduchu, do výšky ich tvári. Prehli sa v chrbte až všetkým ženám prešlo telom pár elektrických nábojov. Rukami sa dotkli zeme a spravili menšie salto. Ženy naokolo zažali spievať prudkú a vášnivú pieseň skladanú z nášho prastarého jazyka, ktorý už sám o sebe vytváral úžasnú atmosféru vážne, elegancie, pôvabu. Ženy sa zažali pohybovať a jednej strany na druhú. No stále v úplnej synchronizácií. Toto je úvodný tanec, ktorý každý vie i zo zatvorenými očami a každý sa ho prejedol. Najčastejšie ho tancujú mladučké dievčatá, ktoré majú okolo trinásť a občas i menej rokov. tie sú vtedy radi, že vôbec smú tancovať a že vlastne sa mohli zúčastniť takej veľkej udalosti.

Tanec doznieva a ženy sa pripravujú na druhý tanec. Tam budem i ja. Pomaly s inými ženami sme šli k ohňu. Na koži som cítila teplo ohňa a príjemne ma to hrialo. Viem, že onedlho bude tá páľava priam neznesiteľná a ja sa budem modliť, aby tanec skončil. Keď sme oslavovali aj s mužmi z nášho kmeňa (duby žijú s nami), tak si pamätám, že pri druhom tanci sa muži pri pohľade na nás tak rozpálili, že polovica z nich sa s nejakou ženou uchýlili niekam medzi stromy, kvety. U nás žena smie byť s kým chce a tak isto je to aj s mužom. Po čase sa ustália a nájdu si svojho vyvoleného, ktorý ich bude sprevádzať do konca života. I ja som bola hýrivá, mladá a neviazaná. Ustálila som sa a podľa rečí iných vo veľmi mladom veku. Ja mám okolo sedemnásť a on - dvadsaťpäť. Veľa žien ho chcelo, Deria, ale on bol - priveľmi sebavedomí, priveľmi krásny na to, aby sa ustálil.
No raz, práve pri druhom tanci, keď ja som tancovala... Tak bol mnou
ohúrený, že nemyslel na nič iné len na mňa. Bola som potešená a ešte v ten večer sme šli spolu do môjho lesa. Bol vášnivý a pri tom jemný. Pravý Dryasesos. Odvtedy na inú nepozrel a ja na iného. I tak by ma nik nechcel a to kvôli môjmu postaveniu. V živote som ani len nepomyslela na to, že taký pán, šľachtic a pri tom krásny šľachtic - by sa na mňa čo i len pozrel. Moja láska.
Zavrela sa som oči. Tento tanec bude patriť len jemu a nikomu inému. Bubny sa znova ozvali a začalo sa spievať. Jeho obľúbená... Je to pomalá pieseň a no čarovná, záhadná... Také on zbožňoval. Otvorila som oči a pri tom moje boky sa postupne dostávali do rytmu hudby a tak isto i ostatných žien naokolo. Všetky ženy sme zodvihli ruky dohora a začali sme bláznivý tanec, ktorý vyjadroval bolesť vojny, túžbu po mužoch a radosť z tanca. Ruky sa mi začali točiť do zložitých špirál, ktoré boli také záhadne a volajúce... Na tele som mala rôzne tiene, ktoré sa točili na mojej bielej pokožke, ktorá mala teraz nádych do červena, či oranžova i čierna. Prehla som sa v chrbte a točila zadnými partiami tela. Nohy sa začali rýchlo pohybovať raz tu, raz tam a pri tom sa len jemne dotkli zeme. Lietala som okolo ohňa, ako pierko vo víchrici a užívala si jemnej hudby, ktorá hladila moje sluchy. Prehodila som bielymi vlasmi, až sa mi skoro dotkli páliaceho ohňa. Spaľovala ma túžba po Deriových dotykoch, bozkoch a tým som sa cítila ešte viac ako v ohni. Všetko ma pálilo, no ja som neprestávala tancovať. Mala som polo zavreté oči, triasla som ramenami, rýchlo som sa pohybovala nohami a začala som si pohmkávať tie slová piesne. Začala som sa točiť okolo ohňa a každú chvíľu som sa len o chlp vyhla ohňu. Nevadí mi to! Cítim sa slobodná, chcená! Zabudla som, ako chutí tanec, ako chutí šťastie! A teraz - teraz ho znova cítim! Derio! Kde si! chcem sa s tebou znova stratiť v lesoch a vychutnávať si tvojho dela, chcem ťa hladiť, bozkávať ťa po celkom tele! Kde si...
Tanec sa skončil a moje šťastie tiež. Za búrlivého zavíjania, potlesku, som vyliezla na strom aj spolu s niektorými ženami a vychutnávať si dianie pred ohňom, okolo neho a vlastne všetko čo sa dialo na lúke. Ja nie... Ja len dumám a trpím. Už dokonca i viem, kedy zmiznem, ak by ma nevybrala. Viem.

"Puria?" spýtal sa ma hlas podo mnou. Pozrela som sa do očí Salusie a usmiala sa. Maska.

"Áno?" i zdvorilosť musí byť.

"Nejdeme sa prejsť? Nechce sa mi tancovať a baviť sa." Povedala to tak vecne, ako by si bola úplne istá aj mojou kladnou odpoveďou. Vravím, že mňa všetci berú ako niečo menejcenné.

"Pravdaže." Nepostrehla môj chladný tón zo štipkou ignorancie a irónie. Ona a všetci iný, počúvali len to, čo sa im hodilo a čo chceli počuť. Zoskočila som zo stromu a pristála tesne pred jej tvárou. Troška sa strhla, ale snažila sa to zamaskovať tím, že si prehrabla biele vlasy. Priveľmi sebavedomá a zahľadená do seba. Idylka.
Nebola priveľmi krásna. Teda na pomery nás. Všetky sme nadpriemerné, ale niektoré z nás sú prekrásne nadprirodzene krásne. Až sa mi to sprotivilo. Všetky majú jemné črty, pleť z porcelánu, sú chudučké... Bábiky.
Som hrdá na to, že som odlišná. Moje črty sú taktiež jemné, to áno, ale v kostiach tváre mám istú tvrdosť a moja postava je ženskejšia a ako som už vravela, svalnatejšia a nie úplne vychudnutá.
Ona mala jemné črty, malý noštek, plné pery, pekné oči, ale nemala tú iskru. Ja ju mám.

"Chcem ísť po kraji lesa." Povedala namyslene a začala sa prepletať pomedzi husté stromy. Toto sa mi nezdá...

"Salusia?" ide hlbšie a nie po kraji lesa.

"Pšššt. Teraz nie." Zašepkala sprisahanecky a i dôležito. Nechám to tak. Jednoducho ju budem nasledovať a potom mi dúfam povie to, čo chce. Určite má na srdci nejakú jej zvyčajnú hlúposť. Stratila nový hodváb, či jej mama nespravila veniec, alebo jej v boji zahynul ďalší milenec. Nepodstatné veci.

Zastala pri zvalenom strome a sadla si naň. Hľadela na mňa tak zachmúrene, tak - láskyplne, ľútostivo. Nie. Prosím len to nie. Mám zlé tušenie.

"Puria. Je my - to ľúto." Zašepkala skoro s plačom. Nie. Je to hlúposť. Nie!

"Čo ti je ľúto?" spýtala som sa rýchlo, tvrdo, no i tak sa mi hlas zatriasol.

"Počula som matku, ako sa rozprávala s Madrises a... Vraveli, že boj sme prehrali a skoro všetci muži od nás zomreli. A medzi nimi je aj - Derio." Zašepkala posledné slova a ja... Nie, nie! To je nemožné! Môj Derio žije! Cítila by som že mi zomrel... Neverím! On nie!

V neskutočnom žiali som sa zvalila na zem a ďalej... zahalila ma tma.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama