38. kapitola - Rose

5. července 2009 v 19:59 | FReedoM |  Poviedka - ROSE
Ospravedlňujem sa že som sem šupla 39, ale veď to by som nebola ja. Domotala som to trocha. Bola som v tom, že som sem dala obe, no ale nič. Tonks? Idem ti ti hneď aj poslať a potom toto tu nahradím opreaveným ok? Tak ešte raz sa ospravedlňujem.
Troška sa teraz presuniem k mojej dovolenke. Jednoducho krásna dovolenka, s krásnymi opálenými chalanmi, slanou vodičkou a s malými trapasmi. Proste dovolenka snov:) Nemám náladu na rozpisovanie sa a to sa u mňa často nestáva.



38. kapitola - Vysvetlenie od Malum

Rýchlo bežala po schodoch, až na napokon dostala na piate poschodie. Bolo počuť len jej prerývaný dych a jemné dupotanie na dlažbu. Vytvárala sa ozvena, ktorá ju však strašila menej ako slová kľúča.

Stane sa to teraz. Zajtra ujdeme a ty sa o pár minút dozvieš prečo. Už o pár sekúnd... Príde to, drahá.

Roztrasenými rukami odtlačila dvere a v nich videla stáť Scorpiusa vystrašenejšieho ako na hodine. Rýchlo dýchal, no nie rýchlejšie ako Rose a jeho ruky... triasli sa ako tie, ktoré patrili Rose.

"Dráčatko... Musím ti niečo vysvetliť. Je to... dôležité a... Poď." Podal jej ruku a ona ju zo strachom stisla. Obaja si sadli do kresiel.

"Vrav." Šepla do polotmy. Miestnosť ako vždy osvetľoval oheň z krbu, ktorý ju dnes akosi nechcel hriať.

"Viem všetko." Pozrel na ňu zo všetkou vážnosťou, ale ona nechápala, či nechcela chápať.

"Čo vieš?" zamračila sa a snažila sa hlas udržať v rovnováhe.

"Viem o vašom výlete do núdzovej miestnosti, viem o kľúči od hrobky Temného pána. Viem o tom." Všetko sa jej zosypalo. Nedokázala nič povedať, nedokázala zo seba vydať ani hláska, jednoducho tam len sedela, bez pohnutia, snažiac sa len nadýchnuť a vydýchnuť. Bolo medzi nimi ticho, ktoré prerušil len rozrušený Scorpius.

"Prepáč mi to. Vysvetlím ti to dobre?" hľadal v jej tvári nejakú kladnú, či zápornú odpoveď, no ona nič. Len tam sedela ako socha bez života.

"Na začiatku roka som dostal úlohu - menšiu úlohu od svojho starého otca a to dať pozor na slizolinčanov. Že čo to vravím? Na čo dať pozor? Väčšina žiakov má rodičov, ktorý slúžia môjmu starému otcovi, takže všetci vedeli o tých plánoch. Všetci vedeli čo sa chystá. Že chce povstať a muklov vyvraždiť. Ja som ich všetkých brzdil, usmerňoval a darilo sa mi to. No môj starý otec sa dozvedel, že kľúč od - od hrobky Temného pána, sa nachádza tu. Ako sa to dozvedel? Našiel jedného z tých, čo pracovali na tom záhadnom kľúči, menom Cleidos Malum, Kľúč Zla . Pozbieral všetky informácie o ňom a tento krát do toho namočil aj mňa. Vedeli sme, že bude v núdzovej miestnosti, no nevedeli sme kde presne. Skúšal som mnohé priania, mnoho iných vecí, aby som sa dostal do ku kľúču, ale nepomohlo to. Preto som tak hromžil, keď si ma tu našla. Malo to byť len moje miesto. Miesto, kde som mal nájsť tú vec." Vzdychol si a zapichol svoje oči do tých hnedých, takých vystrašených...

"Pri merlinových spodkoch." Zapišťala s poloplačom.

"Prestal som na tom pracovať. Nechal som to tak. Môj starý otec sa rozhodol, že sem ešte niekoho nasadí, lebo nie som dostatočne zodpovedný. Nasadil sem Seŕrlaid, ktorá ma tak troška omámila. Niečo som s ňou mal, ale unudil som ju a ona mňa. Vtedy som chcel len teba a i chcem... iné ma nezaujímali. Bolo to dobré, no i zlé. Stále som musel na tom pracovať so Seŕrliad a tá... pracovala na tom omnoho viac ako ja. Často mi čítala myšlienky, prehrabovala sa v mojej hlave a všimla si veci, o ktorých som ja nevedel. Že ty máš ten kľúč. Videla moje spomienky, keď si bola neviditeľná a videla veci z môjho pohľadu, moje myšlienky, čo som si vtedy pomyslel... Všimla si, že si sa zmenila. A ako to zistila? Pozerala sa do iných myslí. Dávala si si väčší pozor, častokrát si bola zamyslená, akoby si sa rozprávala s niekým iným... Dokonca ti často ruka ide k hrdlu a ani sama o tom nevieš. Zistila to a zistil som to od nej i ja. Dnes to chce oznámiť. Myslím, že práve šla odoslať list."

"Nie..." zatriasol sa jej hlas spolu s hlavou. "Čo mám spraviť?!"

Utiecť!

"Musíš ujsť." Povedal vážne. Dlhých desať minút sedela vystrašene v kresle nevediac, čo s rukami, čo s nohami a hlavne sama so sebou. Napokon sa znova ozvala.

"Kedy ten list dostanú?" zapišťala trasľavo a jej oči bežali po celej miestnosti.

"Až zajtra ráno."

"A ty čo? Kam pôjdeš ty?"

"Ujdem tiež. Nebudem riskovať, že ma starý otec nejako kruto potrestá, nebodaj ma zabije." Odvetil so strachom v hlase.

"Poď so mnou. Kľúč ma dokáže premiestniť na akékoľvek miesto!" zaskučala s nádejou a kľakla si pod jeho kreslo.

O tomto som vravel .

"A mňa? Dokáže premiestniť aj mňa? A čo keby nás našli?" spýtal sa neveriacky a odfrkol si.

Dokážem, ale nechcem.

"Môže premiestniť aj teba, len poď so mnou. Bez teba nikam nepôjdem." Zlomil sa jej hlas a tvár si položila na jeho kolená.

"Ja - neviem."

"Ľúbiš ma? Ak áno, tak pôjdeš." Nástojila na svojom a uvedomila si, že položila otázku, ktorú nikdy nechcela položiť.

"Rose... Ľúbim ťa, ale... Budeme nútený spolu žiť. Uvedomuješ si to?"

"Ber to ako nevyhnutné. Bude to len útek!" povedala hltavo a postavila sa. Bez neho nikam nechcela ísť. Ľúbila ho a nemienila sa ho vzdať, ani keby jej šlo viac ako o život. Nechcela.

"Nenapadlo ti tu nechať ten kľúč a ujsť sama? Bola by si viac v bezpečí..."

Nie!

"Nie! To by som mu nemohla spraviť. Pri Merlinovej brade, veď by Lucius dostal obrovskú moc a zabil by muklov, nečistokrvných... Ako to môžeš povedať?!" spýtala sa vystrašene, rýchlo.

"Zachránila by si si tak život!" skríkol na obhajobu.

"A zomreli by nevinní... Bol by si schopný ich odsúdiť na smrť?" šokovane sa k nemu priblížila a kľakla si na kolená, berúc jeho ruky do tých jej.

"Nezabúdaj že som zo slizolinu a nie z chrabromilu, Rose." Povedal to s chladom, ľútosťou...
Naprázdno prehltla a pobozkala ho na pery. "Je mi to jedno. Len nech som s tebou. Ujdeme, ako som povedala, dobre?"

"Alebo urobíme to, čo som povedal ja." Chytil ju jemne za tvár a pobozkal ju.

"Zajtra... Zajtra sa rozhodneme." Trasľavo povedala a začala ho bozkávať po okraji sánky, po brade, po ústach... Rukou jej prešiel po obnaženej časti tela - po chrbte a pomaly postupoval vyššie. Cítil jej teplú pokožku, ako ho hriala na studených prstoch a ona cítila ten obrovský kontrast medzi jeho studenými prstami a jej teplou pokožkou. Zasyčala.
Pohrával sa s jej peknými perami, ktoré si tak obľúbil a ona sa pohrávala s tými skoro bielymi vlasmi, ktoré vytvárali také pekné tiene na jej dlani. Pomaly sa postavil a ona s ním. Objal ju rukami a ona svoje preniesla na jeho mohutné plecia. Nechcela prestať. Chcela pokračovať. Chcela ho mať, chcela ho cítiť. Čo keď už nebude môcť? Čo keď jeden z nich zomrie? Čo keď nájdu iné východisko prežitia a každý ujde inam? Čo potom?

Rukou mu pomaly posúvala tričko vyššie a pri tom sa nesmelo dotýkala jeho bielej a svalnatej hrude, ktorá ju tak lákala, volala. Prevliekla mu tričko cez hlavu a odhodila ho niekam do tmy.
Ústa prisala na jeho hruď a pomaličky postupovala až ku krku. Vychutnávala si jeho krásnu vôňu, korenistú, no zo závanom ľadu. Prstami prešla po jednom z jeho svalov, ktoré ju tak upútali a dostala sa ku krku a k perám. Ukazovákom prešla po pootvorených ústach, ktoré sa v stotine sekundy otvorili a on ju jemne pohryzol do prsta. Pobozkal ju na prst a potom na ústa. Cítila jeho pery a to jej dodávalo odvahu, ktorú tak potrebovala. Pocítila jeho ruky znova na jejnchrbte, ako jej zdvíhajú tričko. Pomohla mu a objala ho nohami okolo pásu. Ruky dala okolo jeho krku a znova ho pobozkala. Zrazu len pocítila, ako leží na mäkkej posteli.
Nechcela myslieť na zajtrajšok. Bol ešte ďaleko. Teraz boli len oni dvaja. Oheň - ľad. Hnedá - modrá.
Priľahol ju svojim telom a perami sa dostal ku okrajom čipiek jej spodného prádla. Jemne vzdychla od vzrušenia, ktoré jej prechádzalo po celom tele a celú ju to roztriaslo. Perami šiel nižšie a nižšie, až zavadili o rifle. Rukou jej cvičene rozopol gombík, zips a pomaly jej začal sťahovať rifle. Keď rifle už ležali niekde na zemi, znova sa vrátil k jej perám. Boli také zmyselné, nedočkavé... priveľmi ho to dráždilo. Dravo ju začal bozkávať, nebral ohľad na to, či bude môcť jeden z nich dýchať... Jednoducho sa jej nedokázal nabažiť. Bola lepšia, lákavejšia ako ten najlepší alkohol pre alkoholika, bola lepšia, lákavejšia ako jablko zo zakázanej záhrady, bola lepšia, lákavejšia ako sám život.
Jej ruky sa roztrasene snažili rozpnúť gombík, no nedarilo sa jej to. S jemným a krátkym smiechom jej Scorpius pomohol a ona sa len nevinne usmiala. Stiahla z neho nohavice a začala ho náruživo bozkávať po celej tvári. Stále by sa mohla pozerať na jeho črty tváre, na jeho rovný nos, súmerné pery, súmernú tvár...
Rukami ho pohladila po svalnatom tele a dúfala, že toto nebude posledný krát. Že ešte raz bude môcť zažiť toto pokušenie, túto extázu, no vtedy ešte nevedela, ako presne chutí extáza, vášeň, život...
Rukou jej prešiel po chrbte a cítil ako jej nabehla husia koža, ako sa prehla v drieku, počul jej tlmený vzdych vášne... Elegantne sa zbavil ďalšieho kúska jej oblečenia a začal ju bozkávať i na prsia...
***

"Rose?" zašeptal jej niekto do ucha šteklivo. Vedela, kto to je a ten hlas by dokázala počúvať, roky, mesiace...

"Uhm?" snažila sa rozlepiť oči, no nešlo to. Nechcela. Vedela, že keď ich otvorí, dostane sa do tej krutej reality a tu... mohla ešte snívať. Nahovárať si veci, že sa niečo stalo, nestalo.

"Musíme už ísť. Je čas." Prebralo ju to. Už nemohla naďalej snívať, už sa musela vrátiť. Otvorila teda svoje oči a hľadela do tých ľadových, modrých... Videla v nich akúsi spokojnosť, no troška strach. Strach z čoho? Zrazu sa jej všetko vybavilo.

"Tvoje rozhodnutie?" zašepkala mu na pery, ktoré v okamžiku pobozkala. Vzdychol si a sadol si na kraj postele. Stále tam bola tma, no tento krát tu boli i sviečky. Videla tiene na jeho obnaženom chrbte, ktoré sa krútili, posúvali... Pousmiala sa, no v okamžiku i posmutnela. Po kolenách sa dostala k nemu, vláčiac za sebou prikrývku a objala ho zozadu. Tvár si položila na jeho rameno a čakala na odpoveď. Bola si istá jeho odpoveďou. Musel ísť s ňou. Ľúbil ju! Musel ju ľúbiť!

"Pôjdem preč. Zmiznem - a to len s tebou." Zašepkal akosi smutne.

"Ďakujem." Šepla mu späť a pobozkala ho na ucho. "Ľúbim ťa." nečakane sa zvrtol a priľahol ju na veľkej posteli hľadiac jej hlboko do očí.

"Ja viem, Dráčatko." Pobozkal ju, no odtiahol sa s novými slovami na jazyku.
"Ale musíš sa s niečím zmieriť. Ja dobrý, odvážny nikdy nebudem."

"Ja to od teba nežiadam. Ja chcem len, aby si so mnou ostal."
***
Po hodine, keď už boli obaja oblečení, osprchovaní a viac-menej nachystaní, tak si sadli do kresiel.

"Chcem sa rozlúčiť s rodinou." Povedala rozhodne Rose a prezrela si dokrkvané tričko.

To nebude možné Rose. Napíš im list a pošli to po Harrym.

Ideme za Harrym?

Pôjdeme a Scorpiusa tu na chvíľu necháme. Ešte len začalo svitať. Máme dve hodiny času, kým sem dorazia. Povedz mu to.

"To nie je dobrý nápad." Zamračil sa.

Aspoň v tomto sme sa zhodli.

"Kľúč ti odkazuje, že prídu až za dve hodiny. Máme čas. Napíšem list rodičom a nechám ho u Potterovcov."

"Prečo u Potterovcov?"

"Lebo idem za Harrym. Vie niečo, čo budem asi potrebovať."

"Asi?" nadvihol obočie a nedôverčivo sa pozrel na jej prsia, kde teraz ležal zviditeľnený Kľúč.

"Neviem presne, čo sa dozviem. Mám tam ísť, tak tam pôjdem."

"Dobre. Pôjdem sa zatiaľ pobaliť."

Nie! To nesmie! Stretne Seŕrlaid!

"Nie! Nesmieš tam ísť. Stretneš Seŕrlaid a to by nemuselo dobre dopadnúť."

"Povedal kľúč?"

"A ja." Zodvihla dohora tvár. Vyzerala rozhodne a tvrdo, no jej oči ukazovali ten strach o neho a i o seba. Že či bola sebecká? Každý človek je sebecký a nemôže to poprieť.

Chvíľu sa na ňu len tak pozeral a napokon sa len pousmial.

"Keď si to praješ ty..." podišiel k nej a ona sa okamžite postavila a pobozkala ho.

Na toto budete mať ešte čas. Jeho veci prepravím sem i sám. Teraz musíme ísť.

Dobre.
Prestala sa s ním bozkávať a šla ku dverám dobre počúvajúc jeho slová.

Pôjdeme cez hrad, aby si sa naposledy pozrela na hrad, na ľudí, ktorých máš rada. Spýtaj sa ešte Scorpiusa, či nechce nechať nejaký list rodičom.

"Kam ideš?" spýtal sa začudovane Rose, ktorá bez slová stláčala kľučku.

"Musím ísť za Harrym. Ideme cez hrad..."
Pravdaže ťa zneviditeľním.
"A zneviditeľní ma. A ešte... Kľúč, pravdaže, tvoje veci prenesie sem a chce sa ťa spýtať, či nechceš napísať nejaký list rodičom. Na rozlúčku." Tíško zo seba vysypala, hľadiac na neho s láskou, strachom, obetavosťou. On na ňu tak nehľadel. Vedela to. On ju neľúbil tak, ako ona jeho. Bola si tým istá, no snažila sa obalamutiť svoju myseľ, srdce... Nešlo to.

No bola natoľko sebecká, že ho nedokázala nechať. Musela ísť s ním. Musela ho k tomu donútiť! Ľúbila ho a teraz to bola jej jediná opora, pomoc...

"Dobre. List nemusí byť." Usmial sa a sadol si do kresla. "Zatiaľ tu na teba počkám." Pod ním sa objavila mapa a s jemným nahnutím k zemi ju zodvihol. "Možno sa to bude hodiť." Povedal viac menej pre seba a začal ju zachmúrene študovať.

Usmiala sa pri pohľade na neho. Všimla si ako sa mu pekne zvlnilo obočie, ako našpúlil pery... Jej tvár sa skrivila v bolestnú grimasu.

Sprav ma neviditeľnou, Nariadila a z očí sa jej hrnuli slzyočí slzy a rýchlo vybehla von. Zotrela si teraz neviditeľnú slzu a pomaly vyšla von.

Pre toto som ti to zakázal. Preto som sa ťa snažil presvedčiť, aby si s ním nezačínala. Ubližuje ti to a aj bude.

Prosím, nechaj to tak...

Nie! Musíš to pochopiť! Budeš smutnejšia a smutnejšia! Nebudeš šťastná!

Osud je v mojich rukách a nie v tvojich!
rozzúrene pridala do kroku a snažila sa nepočúvať jeho pravdivé a možno i klamné slová.

Rose, drahá, budeš trpieť.

On sa neskôr do mňa určite zaľúbi!

A čo ak nie? Čo ak to vyprchá?

Tak to vyprchá... Odíde,
Povedala smutne a tie slová sa jej zabodli do hrude.

Ale ty ho budeš stále ľúbiť a vieš to. Teba to len tak neprejde. Skonči s tým! Ujdime len my!

Nie! Ja nechcem... Už to prešlo priveľmi hlboko.

Niekedy si prajem, nevidieť tvoju budúcnosť a moju budúcnosť. Prajem si necítiť tvoje terajšie pocity.

Ty ich cítiš?
z ničoho nič si spomenula na jeho slová na začiatku. On nemal cítiť jej pocity.

Si prekvapená? Cítim ich. Myslím, že je to tým, že sme sa na seba naviazali. Sme jedno telo, jedna duša. No ešte stále nie úplne... Myslím... zamyslel sa do vlastných myšlienok Kľúč.

A čo všetko cítiš? Vlastne - ani neviem, či to chcem vedieť.

Chceš. Zvedavosť. Prezradím ti len niečo. Ľúbiš Jima, len sa ho snažíš dávať dozadu, snažíš sa skryť svoje vzrušenie, keď ho vidíš, skrývaš to sama pred sebou a to kvôli Scorpiusovi.

Lebo Scorpiusa viac ľúbim.

Nie. Na samom začiatku to bolo rovnaké.
Keby si si vybrala Jima, tvoja láska k nemu by bola rovnaká, ako teraz cítiš k Scorpiusovi.

Takže som si len zle vybrala?!

Presne tak,
Zhrozene zavrtela hlavou a snažila sa svoj hnev nejako upokojiť, utlmiť.

Tvoje ovládanie voči citom, citom ako je láska, vášeň, príťažlivosť - vieš dokonale maskovať a to dobre vieš .

Ticho... Povedala trasľavo a šla na schodište.

Dobre... Už to vieš, ale...

A... nechcel si mi niečo povedať o Scorpiusovi? Čo sa stalo
? Nechcel
si mi to podrobnejšie vysvetliť?
snažila sa rýchlo zmeniť tému. Táto ju priveľmi bolela.

Myslím, že už netreba. Vysvetlil ti to dosť jasne a ja už nemám čo k tomu dodávať.
Nič nevravela. Nemohla. Mala chuť sa niekam skryť ako malé dievčatko. Bezstarostné, voľné...

Smiem napísať list aj záškodníkom? šepla a utrela si slzu stekajúcu po roztrasenej tvári.

Pravdaže. Diktuj a oni si potom tvoj list nájdu,
Povedal priam otcovským hlasom, ktorý sa ju snažil upokojiť a utešiť.

Môže byť jeden list určený len pre Jima ? V jej hlase bola tá detinskosť, ktorá je cítiť z každého malého dievčatka. Ale necítila sa tak. Cítila sa opustene, ako - vlastne ako pred rokmi, keď ju dievčatá zatvorili na dievčenskej toalete a nadávali jej do bifli, do špaty, do chudáčky... No teraz to bolo ešte horšie a omnoho závažnejšie. Mala odísť. Až teraz si to uvedomila a pri tom mala toľko času nad tým rozmýšľať. Toľko krát jej to kľúč povedal, aby sa s tím zmierila, ale ona nič. Brala to ako len nejaké slovo, ktoré jej prešlo do uší a znova von.

Ak si to praješ, tak áno, drahá. Prebudil ju z jej utápajúcej a melancholickej nálady, ktorá sa už prenášala do akej si pesimistickej nálady.

Dobre. Napíšem list pre Jima a v ňom budem mať aj odsek pre Willa a Jamesa.

Drahý Jim. Ušla som preč. Že je to hlúposť? Čo to píšem? Nie, nie. Je to pravda. Keď si to prečítaš, budem už asi preč a vôbec... možno si to neprečítaš, no o tom hlboko pochybujem. Kľúč by to nedopustil.

Že či vravím o tom Kľúči, ktorý sme našli? Presne tak. O ňom vravím. Myslím, že by bolo nespravodlivé, keby ste sa o tom nedozvedeli, keby ste o tom nevedeli. Hneď ako si ma v ten večer odprevadil pred klubovňu, tak som sa zavrela do kúpeľne a dala si to na krk a následne otvorila. Je to magický kľúč. Rozpráva sa so mnou, komunikuje so mnou, číta mi myšlienky, vidí budúcnosť, dokáže ma preniesť na akékoľvek miesto...

Je Kľúč, na otvorenie hrobky Temného pána. Lucius Malfoy po tom Kľúči pátra, takže pátra i po mne. Že prečo po ňom pátra? Chce ho, aby získal jeho moc a stal sa pánom toho to tu. Neviem, ako to chce spraviť a radšej ani nechcem. Chcem len prežiť, chcem len ujsť s kľúčom.
Preto som sa tak zmenila, preto som už nechcela s vami mať nič. Je to pre mňa ťažké žiť dvojako. Báť sa o svoj život a pri tom sa tváriť pred vami, že je všetko v úplnom poriadku. Nie je to tak.

A to odlúčenie od záškodníkov nie je len kvôli Kľúču. Je to i kvôli tebe. Ľúbim ťa a to ty dobre vieš. Dokonca možno lepšie, ako ja sama. Lenže nemôžem byť s tebou, lebo som sa rozhodla pre niekoho iného. Mal si pravdu. Mám niekoho iného a nik by neuhádol, kto to je. Dozvieš sa to, ale i tak ti to poviem sama. Scorpius Malfoy. Dávno som sa s ním stretávala a akosi sme sa zblížili. Viem, nie je dobrý, stále bude slizolinčan, potomok Luciusa, potomok smrtožrútov, ale - ľúbim ho. A ľúbim aj teba, no moja láska k nemu prerástla hlbšie ako som čakala. Prepáč mi to.

Už sa asi neuvidíme a ani nechcem. Nemôžem. Všetko by sa to vrátila a ja by som ťažko na to zabúdala.

Pozdravuj odo mňa Willa a Jamesa a dúfam, že mi odpustia. A ešte... Harry o tom vie viac. Môže vám povedať o Kľúči, o jeho vzniku, jednoducho skoro o všetkom.

Ľúbim ťa. Zbohom.

Tvoja Rose
Zotrela si slzu a znenazdajky zaostrila pred seba. Bola vo Veľkej sieni a hľadela na záškodníkov ako sa spoločne na niečom dobre zabávajú. Boli taký šťastní, nie ako ona. Zavrtela hlavou a rýchlo šla preč. Chvíľu sa len tak túlala po chodbách, všímala si svojich spolužiakov, až sa napokon spoločne rozhodli, že je čas ísť za Harrym. Nezmierila sa z tým, že má opustiť jej druhý domov. Má opustiť tie steny hradu, ktoré toľkokrát videla, o ktoré sa toľko krát opierala... Mala opustiť tých pár priateľov, čo si tu za tie roky našla a to hlavné - mala opustiť Jima. Zo začiatku sa jej to všetko hovorilo ľahko - že sa rozhodla pre Scorpiusa, lenže teraz ho mala opustiť naozaj! Už ho nemala nikdy viac vidieť. Nemala nikdy viac vidieť jeho tmavé oči, hnedú pokožku, plné pery, ktorá sa zakaždým roztiahli do toho lákajúceho úsmevu, mala opustiť tie veľké ruky, ktoré ju často objímali, často utešovali...
 


Anketa

Iris alebo Rose?

Iris 26.3% (5)
Rose 73.7% (14)

Komentáře

1 ♥Lady CHOCO-MILK♥ ♥Lady CHOCO-MILK♥ | Web | 5. července 2009 v 20:04 | Reagovat

ahojky! prave zhanam sutaziacich do SONB a zvolila som si prave tvoj blog, pretoze je moc zaujimavy, myslim, ze s tymto dizajnom a obsahom ma velku sancu vyhrat.. budem rada ak sa stanes sutaziacou v mojej sutazi... prihlasit sa mozes tu

http://only-for-us-girls.blog.cz/0907/prihlaska-do-sonb

ps: toto nie je reklama, oslovujem len blogy, ktore za to stoja, tak si to vaz :-) papa

2 tonks tonks | Web | 5. července 2009 v 20:44 | Reagovat

nádherná scéna so scorpiusom, ale dokonale si to pokazila tým jimom... nemôže ich milovať oboch, nemôže - iba ak by sa kľúč zamiloval do jima, lebo rose nie je schizofrenik, aby milovala dvoch...
ale super kapitola, myslím, že scorpius ju miluje tiež a veľmi, len si to nechce priznať. a ujdú spolu jéé :) a ja som písala, že nám unikla najpodstatnejšia kapitola :D

3 FReedoM FReedoM | Web | 5. července 2009 v 22:55 | Reagovat

Ja mám Jima rada:) A prečo by nemohla ľúbiť oboch? Možno má jedného o niečo radšej, ale... Vlastne veď uvidíš v epilógu:) Mal by byť buď zajtra, alebo pozajtra a možno aj popozajtra:) A inak ďakujem za opravenie:)

4 Evanska Evanska | 6. července 2009 v 15:38 | Reagovat

Akurát po tej scéne so Scorpiusom ma napadlo, čo je asi s Jimom. Blan, nenechaj ho samého, pls. Dúfam, že to pekne vyriešiš! :-)

5 Evanska Evanska | 6. července 2009 v 15:39 | Reagovat

Krásna kapitola, len nejako chytáš Losttine hm manévre? :D všetko nám zamotávaš :-D

6 FReedoM FReedoM | Web | 6. července 2009 v 16:31 | Reagovat

Nemusíš sa báť, všetko sa odmotá, i keď... Nechaj sa prekvapkať moja:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama