3. kapitola - Iris

20. července 2009 v 14:57 | FReedoM |  Poviedka - Iris Malum
Slvána prslávna kapča je tu a dúfam, že nebudete sklamaný, ale príjemne prekvapený. TU, sa dozviete kto je Iris. Teším sa ako malé decko:D Som neskutočne zvedavá na vaše reakcie, takže mi pekne napíšte pekný komentár, ok?
Zajtra sa ešte ozvem:)






3. Kapitola - Nový začiatok

So silnými vzlykmi dopadla na gauč a skrútila sa do klbka. Bodajúca bolesť pri srdci. Tak by sa dala nazvať fyzická bolesť s príčinou zlomeného srdca, no tá psychická bolesť bola omnoho väčšia. Vzlyky a plač sa ozývali len päť minút. Prečo tak krátko? Že také zlomené srdce si zaslúži viac času? Zaslúžiť by si zaslúžilo, lenže teraz nebolo na to čas.

Scorpius tu každú chvíľu bude. Chce ťa prinútiť tu ostať. Musíme sa poponáhľať drahá!

D-dobre,
zašepkala trasľavo a so zmáčanou tvárou šla do kúpeľne.

Zbalím ťa? spýtal sa s obetavosťou.

Prosím,
pozrela sa do zrkadla a zrazu si uvedomila, že je jej jedno ako vyzerá. Prútikom si vyčarovala gumičku a zopla si vlasy do akého si nedbalého copu, pripomínajúci guľu.

Už som pobalená? Povedala zachrípnuto, unavene. Nič nevnímala.

Skoro,
zašepkal otcovsky a ona si až po minúte všimla poletujúce jej veci, ktoré sa sami ukladali do kufra.

Nezabudni na môj zošiť,
zašepkala zotierajúc si ďalšiu slzu. Cítila sa unavená, akoby bola v nejakom šoku, ktorý jej nedovoľoval rozmýšľať a ani jej nechcel dať prístup k jej bolestivým citom a myšlienkam.

Môžeme, drahá , znenazdajky sa začala rozplývať a i jej kufre. Nebolo jej.

* * *

Stuhnuto sedela v cudzom kresle a nemo hľadela pred seba. Nedokázala rozmýšľať, nedokázal sa pohnúť. Tak ho ľúby a on toto?! Zhlboka sa nadýchla a otvorila knihu a začala pracovať na nejakom článku o živote trpaslíkov v 20. storočí.
Prvý deň jej príchodu na novú strednú školu. V ten deň sa mala ísť na strednú školu v Austrálií, ale rozhodla sa, že si to nechá na druhý deň. Bola priveľmi unavená a... ubolená.

Rose?

Chceš niečo, lebo sa snažím niečo naučiť.

Prepáč, ale ak by som niečo nechcel, tak by som ťa nevyrušoval.

OK. Čo teda?

Chcem sa porozprávať o tvojom novom mene. Nemôžeš sa predsa volať Rose Weasley.
Bolo to tak. Vždy keď prišla do iného štátu, tak všetko za ňu zariadil Kľúč a meno si priveľmi meniť nemusela a ak áno, použila prvé, ktoré ju napadlo. Lenže teraz bude musieť mať jedno stále meno.

Je mi to jedno.

Dobre, tak čo teda Clare.

Nie! To meno nie... Nepáči sa mi,
začula len akýsi jeho smiech.

Tak predsa ti to nie je úplne jedno.

No dobre,
zaklapla knihu a pozrela sa do okna s určitou sústredenosťou, Mia nie je zlé.

Priveľmi pre počúvané.

Alex?

Nie, nie. Tvoja priateľka sa volala Alex a... Nie.

Iris? To je pekné nie? Vyslovuje sa to pekne (airis).

A priezvisko?

Tam chcem mať teba. Tvoje meno je Malum, nie? Tak sa teda volám Iris Malum.

To meno vyzerá dosť čistokrvne že?

A to má byť zle?

Nie, to je veľmi dobre. Idem ti zatiaľ spraviť doklady, takže sa nebudem hodnú chvíľu ozývať.

Dobre,
a znova sa Rose, či Iris ponorila do hlbokého sa učenia.
* * *


Nie! Čierne vlasy nie.

Ale no tak Iris...

Rose!

Musíš si začať zvykať na nové meno.

OK, ale čierne vlasy nie a mne...sa páčia moje vlasy.

Tvoja fotka je všeobecne známa. V koľkých týždenníkoch si už bola? Ha?!Koľko ľudí ťa pozná?!

Tak teda... Daj mi rovné vlasy. Červené rovné vlasy,
zdôraznila slovo červené a zamrvila sa pred zrkadlom.

Ofina?

Určite nie.

Dobre, drahá. Toto môže byť?
Zrazu jej vlasy sa zmenili na akúsi mahagónovú, s pekným leskom, dĺžka bola tesne po plecia a boli rovné sťa doska.

Hej! Ja som si chcela nechať svoju farbu. Daj to späť, inak si ju zmením sama.

Iris, to asi ťažko. Pokiaľ nebudeš mať sedemnásť, tak si nezmeníš nič. Ešte stále nie si študentkou tejto školy.

Niekedy mi vadí, že všetko vieš. Takže...aj tu na to je tak isto? Sedemnásť, znamená plnoletosť?

Presne tak. Je to čarodejnícky svet a je prispôsobený Anglicku. Anglicko je v magickom svete jedna z najväčších mocností.

Dobre, dobre, to viem. Chcem sa spýtať na dnešný priebeh dňa v škole. Mám ísť za tým riaditeľom, však ? A čo ďalej? Nič si mi nepovedal,
odvetila prchko poslednú vetu.

No včera som mu v tvojom mene poslal sovu s listom, že žiadaš o prijatie na túto školu. VČÚ nemáš a to z dôvodu neustáleho cestovania. Doložil som tam aj mená "tvojich" rodičov a aj fotografie, plus od nich list s adresou. Adresa smeruje do opusteného domu, pravdaže začarovaného. Všetky listy pre nich budú chodiť k tebe. Dalo mi to ohromnú prácu to spraviť
. Odfúkol si unavene a znova pokračoval, No a dnes budeš robiť VČÚ skúšky. Poslal mi list a... Nemohol dokončiť, lebo Rose, či Iris dostala hysterický záchvat.

ČO?! Zbláznil si sa?! Dnes mám spraviť VČÚ skúšky?!

Veď ti budem radiť Iris, tak nerob komédiu.

A?! Ja nie som vôbec priparavená...

Pokoj Iris. Nechaj ma pokračovať, Zavrtela hlavou a spomenula si na Scorpiusa. Že či spomenula. Hlúpa veta. Ona na neho stále myslela. Každá myšlienka patrila jemu a stále myslela na to, čo by povedal na to on. Čo by povedal na to, že ide na školu? Na novú školu? Prehltla slzy a zhlboka sa nadýchla.

Pokračuj.

Dobre. Tak teda dnes spravíš skúšky a za dva dni by ti mali poslať výsledky. Bolo to troška ťažké ťa dostať na tú školu, keďže práve teraz tu nie sú prázdniny, ale normálny školský rok a žiakov primajú až na konci augusta. Budeš tu pokračovať ako nič. Nastúpiš asi o týždeň a uvidíme čo ďalej, dobre?

Hej, hej, snažila sa svoje myšlienky upriamiť na to, že bude mať dôležitú skúšku, no nechcene sa jej myšlienky stále točili len okolo Scorpiusa.
Zmučene a trasľavo zároveň vzdychla a šla k dverám. Onedlho už stála v akejsi prázdnej uličke a prezerala si vysoké budovy naokolo. Rozmýšľala, kde by asi tak mohla byť zašitá stredná škola pre čarodejníkov. Bolo treba veľký priestor a ten zatiaľ nevidela.

O tak hovor už.

Nie, len typuj. Si inteligentná.

Viem, viem, ale toto fakt neviem. Zaviedol si ma sem do uličky a tu by to malo byť, je to tak?

Presne tak,
pritakal jej pobavene.

Je tu celá škola, alebo časť z nej?

Vedel som to! Si šikovná! Len časť z nej.

Ďakujem, ďakujem... Takže bude tu niečo ako sekretariát a...
Zrazu jej do očí padla mohutná budova s nápisom - byty na predaj. Vyzeralo to veľmi ošumelo. Steny bledo ružové, až hnedé, no kedysi museli mať krásnu koralovú farbu. Dvere drevené, biele a sem tam sa ošupovala farba. Okien tam bolo dosť, no jedno dve boli rozbité a provizórne zalepené, či z opačnej strany bol vložený kartón, no niektoré boli len tak. Bez ničoho.
Toto je ono, však? usmiala sa jednoducho, prosto a pomalyčkým, pokojným krokom, podišla k dverám.

Presne tak. Vedel som, že to uhádneš, povedal radostne, ako malé dieťa, keď dostane lízanku, po ktorej tam túži.

Takže mám ísť dnu? A kam? Váhavo si prezrela dvere a gombíčky pri nich - zvončeky.

Ani na tie zvončeky nepozeraj. Nefungujú, ako všetko v tomto rozpadajúcom sa paneláku. Vojdi dnu a choď na samí vrch.

A čo tak ma preniesť? Oduto našpúlila pery a ruku načahovala ku kľučke.

Ale prosím ťa,
zvonivo sa zasmial, nesmieš byť taká lenivá. Chôdza ti nezaškodí.

* * *

Onedlho s vyplazeným jazykom stála pred ošúchanými dverami a nervózne si prehrabla svoje nové vlasy. Nebola zvyknutá, že sú také rovné.

Čo teraz?

Och môj bože. Zaklop nie? Nie je to akou nás. Jednoducho zaklop a uvidíš.

Pretočila očami a napokon zľahka zaklopkala a čakala. O dve minúty sa dvere samé od seba otvorili a ozval sa príjemný hlas.

"Vstúpte dnu prosím." Preľaknuto a s poháňaním v hlave prekročila prach a ocitla sa v malej miestnosti, ktorá sa po zavretí vchodových dvier premenila na výťah. Oči sa jej roztvorili dvakrát toľko a chytila sa steny.

Pokoj Iris. Je to len výťah a - odpovedaj na ich otázky.

"Prosím vaše meno a účel návštevy sekretariátu strednej čarodejníckej školy a univerzity spoločenských vsťahou."

"Ehm... Iris Malum a m-mojím účelom je ísť za riaditeľom strednej čarodejníckej školy, kvôli štúdiu." Povedala ešte stále v miernom šoku. Naprázdno prehltla a pozrela sa na pre sklenenú stenu vedľa seba. Upravila si elegantnú sukňu a zelené tričko.

"Riaditeľ váš príchod už očakáva." Povedal hlas, ktorý nepatril ani žene a ani mužovi. Dvere sa zrazu otvorili a ona sa ocitla na maličkej chodbičke, ktorá pôsobila veľmi útulne, svetlo a optimisticky. Bola na recepcií, či to aspoň tak pôsobilo. Podišla k malému pultíku, kde tmavá žena rýchlo gestikulovala do telefónu a pri tom sa stále usmievala.
Iris sa pootočila a päte a obzrela si dvere napravo. WC. Kam mala ísť? Zamračene sa pozrela na ženu, ktorá práve položila telefón a priateľsky sa na ňu usmiala.

"Iris Malum?" prikývla a nahodila aspoň trocha priateľský úsmev, no jej sa tak nevydaril ako tej žene pred ňou, "Drahá, nasleduj ma." Prešla spoza pultu a šla ku stene medzi dvoma obrazmi na opačnej strane. Okamžite k nej pricupitala a začudovane, no hlavne zvedavo si ju obzrela. Bola to plná žena s čiernou pokožkou a príjemnými očami, ktoré pôsobili ako horká čokoláda, ktorá v skutočnosti bola najsladšia vo vychýrených cukrárňach. Vlasy mala tmavo hnedé a vypnuté do akéhosi zložitého copu.

"Pôjdem radšej s tebou. Musíme prejsť cez stenu, takže... Ideš prvá?" pozrela sa na ňu s nejakou lichotivou hrdosťou a ukázala na holú stenu medzi tými dvoma obrazmi.

"Dobre." Naprázdno prehltla a položila ruku na stenu. Bola - tekutá, plynná a zároveň pevná. Také niečo čudné už dávno nezažila. Cítila, ako sa jej noha dotkla pevnej zeme a hneď vedľa nej položila druhú. Otvorila oči a obzrela sa okolo seba. Zrazu pocítila na ramene nejakú ruku a odskočila. Bola to tmavá ruka vychádzajúca zo steny. Posunula sa na bok, aby sa mohla žena dostať k nej. Zrazu už pred ňou stála s milým a chápavým úsmevom.

"Nič si z toho nerob. Veľa ľudí sa takto tvári, keď je tu prvýkrát."

"Ach..." zahanbene sa pozrela do zeme, no to dlho nevydržala. Hneď sa začala obzerať po miestnosti. Bolo tam príjemné teplo, no zároveň aj vietor. Veľmi sa jej to pozdávalo. A tá výzdoba... Všetko z bieleho a čierneho mramoru, drobnosti zo zlata a koberčeky červené. Pozdávala sa jej aj mramorová dlažba so vzorom šikmej šachovnice, ale aj stĺpiky, ktoré boli pri obrovskom schodišti naproti nej. Bola ohúrená krásnym vysokým stropom, kde bolo jedno obrovské okno - okno do samých nebies. Pootvorila ústa a vzdychla.

"Vitaj na strednej škole a na univerzite. Predpokladá, že ty ideš na strednú." Usmiala sa a preložila si ruky cez hruď. Zrazu sa od všetkých smerov ozvalo silné zvonenie a po pár sekundách sa do prekrásnej siene nahrnuli ľudia, lepšie povedané žiaci a možno učitelia, no v tom návale žiakov ich nepobadala. Dievčatá mali na sebe červené habity a chlapci modré. Logické, no nie až tak. Logicky inak. Boli to farby v austrálskej vlajky.

"Och... Prepáč, že som sa nepredstavila. Som Nataniela Fox a pracujem ako hlavná sekretárka pána riaditeľa Edmunda Lee." Podala jej priateľsky ruku a Iris ju s úsmevom prijala.

"Teší ma. Moje meno už poznáte."

"Presne tak, drahá moja. Počula som už niečo o tebe, pravdaže len z úst riaditeľa. Nie som žiadna klebetnica." Povedala chichotajúc a tým popierala poslednú vetu. Iris sa s bezstarostným úsmevom zasmiala a s miernou vážnosťou prikývla. "Asi nie je dobré ti položiť otázku čo ťa sem privádza, však?" povedala s úsmevom a začala sa predierať davom študentov, ktorý ju s úškrnmi priateľsky zdravili.

"To nie je dobrá otázka. Ale vlastne... omrzelo ma učiť sa doma." Viac menej neklamala. Nevinne ju nasledovala a prezerala si študentov naokolo.

"Vraj ideš robiť VČÚ skúšky." Povedala aby neostalo ticho. Prešli popri obrovskému schodišti a šli nejakou uličkou povedľa.

"Mala by som. Mám z toho mierni strach, ale - dúfam, že to zvládnem." Oči jej skákali zo steny na stenu, no napriek jej nervozite dokázala chodiť.

"Vyzeráš inteligentne a aj múdro, takže nepochybujem o tom, že skúšky zvládneš." Nečakane sa k nej zvrtla a ukázala na dvere po jej boku. "Už ťa očakáva. Budem ti držať palce." Položila jej ruku na plece a zmizla. Jediná osoba ktorú tu ako tak spoznala, zmizla. Cítila sa troška osamelo, ale hneď to vyhnala z hlavy. Spomenula si na Scorpiusa. S ním nebola osamelá. Jeho pery, jeho krásne telo, jeho lichôtky... A Jim. Jeho úsmev, jeho čierne oči, objatie...

Ech... Takže čo ma to bude čakať?

Nemaj strach. Pomôžem ti.
Jemne zaklopala na dvere a otvorila ich.

"Á! Slečna Iris, však?" usmial sa úlisne a Iris sa snažila tváriť pokojne a príjemne. V celku sa jej to podarilo a tak na jeho pokyn vošla dnu, zavierajúc tmavé a krásne dvere.
"Poď sa. Najprv vyplníme pár vecí a potom šup na skúšky." Zasmial sa silene a vytiahol pergamen a začal niečo po ňom škriabať luxusným perom z páva. Bol to silný muž a videlo sa jej že aj malého zrastu. Bol jej nesympatický a aj jeho hustá, šedá brada. A jeho zelené oči sa jej už vôbec nepozdávali.

Čo si to vybral za školu?
Zapišťala a posadila sa do pohodlného kresla naproti riaditeľovi.

Je to dobrá škole, kde ťa nik nebu hľadať. Keď uvidíš knižnicu, už nebudeš chcieť odísť. Povedal natešene, presvedčene.
* * *


Po pár minútach vybavovaní a pár klamstiev si Iris vydýchla úľavou, no ihneď nabrala ďalšiu nervozitu a strach. Mali ísť na rad obávané skúšky. Vyšla von na chodbu a pred sebou si všimla dvoje dvere. Na jedných bola tabuľka s nápisom: Zástupkyňa univerzity spoločenských sťahov a na druhej: Zástupca strednej čarodejníckej školy. Otvorila dvere do ďalšej elegantnej miestnosti, kde sedel plavovlasý muž, mladý muž, krčiaci sa nad kopou papierov.

"Dobrý deň. Volám sa Iris Malum a SOM nová žiačka strednej čarodejníckej školy. Pán riaditeľ ma poslal za vami." Presne tak. Bola nová žiačka. Nemala to potvrdené, ale viac menej bola. Veď už jej chýbali len VČÚ skúšky, ktoré musela spraviť tak či onak. Profesor, či zástupca oproti nej sa mierne usmial a prehodil plavými vlasmi.

"Pravdaže. Poďte za mnou." S úsmevom obaja vyšli a mlčky sa presunuli do akejsi prázdnej učebne, kde prebiehali jej osamotené VČÚ skúšky. Bol tam len profesor a ona. Sem tam prišiel i niekto iný vystriedať zástupcu, no priveľmi nevnímala to obmieňanie. Musela sa snažiť.

Iris. Prvá otázka ktorú naozaj nevieš? Ale no tak... Spomeň si na...

Ticho! Ja - ja to spravím.

Dobre. Nepoviem ti to, ale čo tak menšie našepkanie?

Nie, nie. Cítila by som sa previnilo.
Skrčila sa na stoličke a tuhšie zvierala brko v ruke.

Previnilo by si sa mala už len cítiť, že máš iné meno, že klameš o rodine, že...

Dosť! Musím sa sústrediť, Malum.

Už som ticho, drahá.
Po chvíli sa Iris zamrvila a ozvala sa v hlave. Čo tak menšia rada? Ale iba menšia rada. Jemne sa zapýrila a snažila ignorovať učiteľku, ktorá jej nakukla spoza chrbta.

Vedel som to. Spomeň si na toho obra, čo uzákonil veľkú dohodu čiernych obrov z východu. V tom istom roku na trón nastúpil Eridon.

Hej! Toto je dosť veľká pomoc.

Pre Iris všetko.
Zasmial sa a stíchol. Cítila jeho šťastie a cítila, že ju má rád. Že jej chce pomôcť. Necítila to iba z jeho intonácie, ale cítila to priamo z neho. Bol jej súčasťou.
 


Komentáře

1 niii.nik niii.nik | 20. července 2009 v 17:32 | Reagovat

jůůůůů XD to je úžasnýý..em..tak toto jsem opravdu nečekala XD to jméno je originální ( u mě přeloženo naprosto suprové).Tyý jo ta kapitola je mega dlouhá =OD.Ta že chválím, chválím a na kapitolu další se hrozně těším XD

2 tonks tonks | Web | 20. července 2009 v 21:31 | Reagovat

tak súhlasím s niii.nik, kapitola bola veľmi dlhá - až ma boleli oči, kým som to trikrát prešla a predpokladám, že som určite čo-to prehliadla, nevadí...
kapitola sa mi páčila, som rada, že iris nie je nejaký Ďalší kľúč, lebo by som končila aj s čítaním aj s betovaním :D  
a ty si teda riadne prešibaná, toho jima náš tam napcháš... :S :D

3 FReedoM FReedoM | Web | 21. července 2009 v 20:31 | Reagovat

Som rada že sa vám páči a dúfam, že sa bude páčiť naďalej. A že prečo tam stále pchám Jima:D? To je moj srdcový a obľúbený chlapec:)

4 Evanska Evanska | Web | 25. srpna 2009 v 22:33 | Reagovat

No mňa výnimočne oči neboleli :D To je dobre, že je tam jim aspoň slovkom spomenutý :D Neviem si zvyknúť na Iris, ale celkovo sa mi to páčilo. Ako sa volá tá škola?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama