Unforgotten II/II

18. května 2009 v 15:55 | FReedoM |  Jednorázovky
II/II

Takže druhá časť je tu a som zvedavá na váš celkový dojem:) Naozaj tá baba je trochapesymistická, ale zase keď dáme všetko dohromady...


Osamelosť



Moja najlepšia priateľka, Miška, za stala dobrou priateľkou s mojou nepriateľkou, ktorá mi tak ublížila. Miša sa na mňa vykašľala. Nevládala som. Ľahla som si na posteľ a plakala som. Rodičia sa budú možno rozvádzať, mama je alkoholik, shopoholik, ste nešťastne zaľúbená, jedna priateľka vás podkopla, ďalšia sa vám otočila chrbtom a z tretej sa vykľul nepriateľ. Čo by ste spravili? Nik mi neostal a sestra? Nemala na mňa priveľa času. Snažila sa ma aspoň trocha povzbudiť, prebrať ma zo sna, no ja som sa bránila. Nechcela som sa prebudiť a brať to tak, ako je. Chcela som bojovať v boji, ktorý som mala prehraný už od začiatku a pred začiatkom. No to nebolo všetko.
Sadla som si na posteľ a začala som si vravieť moju obľúbenú báseň. Pamätám si ju už - už to budú dva roky. Krásna báseň, ktorá ma vtedy dosť vystihovala, nie úplne...
Samota, to je pekné.
Osamelosť je strašná.
V samote hľadím v seba,
v samote nie som prázdna.

Len osamelosť mučí,
vo prázdna som,
túžba mi v sluchách hučí
za dákym obrazom.

Za dákou predstavou len,
túžim a neviem spať,
v krb hádžem tucet polien
a nemôžem sa zhriať.

Osamelosť je krutá,
keď nemáš nikoho,
máš len svoje putá
m trpíš od toho.

Načo mi moja krása,
čo iba víťazí
a čo je sama slza
a chladné topásy.

Ja nechcem chladnú krásu,
len prosté teplo chcem,
chcem vybráciu hlasu
a vášeň diadém.

Vášeň je čistý vrchol,
pretínajúci mrak.
Dážď na mňa spŕchol
a už mi blčí slák,

Už moje husle znejú,
už zneje sonáta.
Hoc sa mi slzy lejú,
cítim sa bohatá.
Bolesť a osamelosť nahradili mojich priateľov. Príjemný to spoločníci. V nich som nachádzala tú útechu a tie slovíčka, ktoré ma tak povzbudzovali. Tupo som hľadela pred seba, bez priateľov, bez blízkych... Nikoho som nemala. Ani tie slzy mi nepomohli!
Vtedy - v ten deň - som sa zaprisahala, že kvôli priateľke, kvôli chlapcovi, nevyrieknem ani len slzičku. Stalo sa tak a som na to hrdá. Viem, viem... Raz to príde a ja budem opäť plakať, ale zatiaľ mám čas.
Teraz príde ďalší úder, alebo... dve etapy v jedenej. Ani neviem, ktorá sa stala skôr. Tento krát som bola na ceste domov a oco šiel autom okolo mňa. Zastavil a povedal: "Babička dostala porážku." Šok... Už toho bolo priveľa. Slovo troska bolo prislabé.
Moja nebohá babička sa z toho vtedy dostala, vtedy a... Babička prišla z nemocnice domov a ja som každučký deň bola pri nej aj s otcom. Jednu ruku mala ochrnutú a starala sa o ňu jej dávna priateľka. Mala slabú porážku no, bola to porážka. S nohou moc nemohla hýbať a ruka, to som vravela, že nebola funkčná, ale jej mozog pracoval schopne. Sedela som u nej každý deň a nútila ju cvičiť a bojovať, no prečo som sa ja v niektorých veciach vzdávala? Neviem.
Vtedy sa stala ďalšia vec a raz už spomínaná. Mama bola znova napitá a ja som sa do rodinného hádania vsunula s nasadením. Chcela som jej pomôcť, ale aj si dokázať, že mama je naozaj tá zlá, tá hlúpa a neschopná. Nie som anjel. Neznášala som ju a ona mňa milovala. Nenávidela som ju za tú vetu, ktorú vtedy povedala: "Keby som vedela, nemala by som deti!"
Nebolo to naposledy, čo ju vyriekla. Neskôr mi ju povedala do očí. Bolelo to.
A zase, hádky v škole s Verčou a jej intrigy, Miška sa mi obrátila chrbtom a ani som sa s ňou skoro nebavila, Mia hrala na dve strany, bola som nešťastne zaľúbená, babka dostala porážku, mama pila, bola shopoholik...
Nechápala som, že ešte žijem.
No prejdime k veci, ktorú som pred pár riadkami načala. Zase som sa pustila do hádky, ale to... som nečakala.

"Odídem preč!" zvrieskla mama výhražne no my sme ju nepočúvali. Veď to by nespravila však? Teraz vás vysmejem. A možno spravila, no... Veď len pozerajte ďalej.

"Tak bež!" zakričala som jej a neuvedomovala som si svoje slová. Bola som k nej odporná a som si toho vedomá.

"Dobre! Idem!" otočila sa a šla na chodbu. Začala sa prekutrávať v kabelke a hľadala kľúče.

"Mira, to by si nespravila..." zašepkal otec dotknuto a pristúpil k mame, chytiac jej jemne ruku. Naozaj len jemne.

"Nechytaj sa ma. Si mi odporný! V živote som nevidela nič nechutnejšie ako si ty!" zajačala po ňom, no ja som to už poznala. Hovorila to stále.

"Chceš rozvod?" spýtal sa priamo a pustil jej ruku.

"Áno! Chcem a nikdy ťa už nechcem vidieť!"

"Si opitá... Porozprávame sa zajtra." Odsekol a zmizol, no ja... pozerala som na mamu, ako si berie kabelku. Nakoniec sa rozplakala a šla do izby. Bola som ako obarená. Sestra ma zobrala za ruku a šli sme preč.
Šli sme behať a ani jedna nechcela prestať z behom i keď sme nevládali. Išla som z posledného, ale nedokázala som zastať, keby som tak spravila, podľahla by som slzám, ktoré sa mi drali z očí. Ani jedna sme nepodali ani slovo. Malo to dva prosté dôvody.
Ten prvý bol jednoduchý a to že by sme nevládali.
No ten druhý... Nemali sme k tomu viac čo dodať. Vedeli sme, že tomu nezabránime a je zbytočné o tom diskutovať. Nechcelo sa mám hovoriť, lebo každá sme rozmýšľali nad tým svojim. Nad svojimi problémami, ktoré sa stretali.

Straty a nálezy



Človek niečo stráca a znova nachádza a tak to bolo a i je z mojím životom. Už bude posledný úder. Úder bolestivý, no o niečo menej silný, ako niektoré pred tým. Rozoznáva sa mi to ťažko, keďže všetky sa stali v tom istom mesiaci, pretínali sa a niektorý trval dlhšie, iný kratšie a každý úder v inej intenzite. Tento úder sa dial po čas znepriatelenia s Verčou, až... Nemôžem to akosi dať do nejakého časového úseku... Ten úder trval tri mesiace. Nie je to presne, ale - snažila som sa.
Tak vám idem rozpovedať, to posledné bolestivé. Miška, moja dobrá priateľka Miška - už spomínaná - sa na mňa vykašľala. Priatelila som sa s ňou od jej narodenia! Poznala som ju ako vlastnú dlaň a keby len to! Bola mi blízka. Počas tohto príbehu som zabudla spomenúť ešte jednu osobu. Bola to moja ďalšia blízka priateľka z ulice, ako Miška. Boli sme tri. Miška, ja a napokon Lucia. Miška zo sebou stiahla aj Luciu a... Spolu začali piť, fajčiť, začali ma ohovárať! Začali o mne vravieť že som sa - že som sa... Nechcem o tom vravieť a predsa to musím zo seba dostať. Že vraj som sa chcela vyspať s nejakým malým chalanom, ktorý mal ledva dvanásť. Kolovali o mne mnohé reči.
A dorazilo ma to, keď som sa naozaj už poriadne nahnevala a šla som za ňou. Stretla som ju náhodne, no predsa...

"Ahoj." Pozdravila som o niečo viac chladne, ako som chcela.

"Ahoj." Začervenala sa zahanbene a chcela pokračovať v ceste, ale...

"Takže ako sa má Verča? Dobre si vychádzate však?" povedala som posmešne a ona nezastavila. Zbabelec! Ja som sa tomu aspoň postavila zoči-voči. Ani mi len neodpovedala!

"To mi nedokážeš odpovedať?" môj hlas bol ako z kameňa a nebol taký nevinný a milí ako kedysi.

"A čo ti mám povedať." ani počuť ju skoro nebolo.
"Prečo si mi to spravila?" taká jednoduchá veta a ona... Spravila to, čo vždy. Pokrčila ramenami. Jej obľúbené...
"Kedysi som si myslela, že sme najlepšie priateľky." Bola som sklamaná. Nedokázala mi ani len odpovedať na jednu otázku. Pokrčila ramenami.
A zase sama. Ostala mi len osamelosť, spomienky, bolesť. No viete čo som zase našla? Seba samú. Získala som odolnosť a silu, za ktorú som vďačná. Na záver treba napísať ako sa to všetko skončilo však?
Tak teda začnem. Z tej nešťastnej lásky som sa vyliečila až o polroka a tri mesiace. Ešte stále ma to sem tam bolí, ale je to hlavne kvôli tomu, že som im to nikdy nemohla vysvetliť. Nedali mi šancu a ani ja som už nemala potrebu. Jednoducho som sa s tým zmierila. Ale i to zmierenie bolí... Vyrovnať sa z prehrou, to nie je jednoduché. Verča dostala košom od Tomáša a do teraz ju vytrvalo odmieta.
Napokon som jej odpustila, no nikdy jej nebudem veriť a tak isto. Ona je falošná na mňa a ja na ňu.
Kika a Lenka, ďalej ostali jej verné priateľky, opantané milým a klamným úsmevom.
Mia, ostala mojou priateľkou, no nikdy, nikdy viac jej nebudem veriť. Viem, čo jej mám povedať a čo zase nie.
A moji rodičia... Rozvod odložili a pomýšľajú, že sa uskutoční až keď budem ja na strednej.

Mama stále pije, no neustále s tým bojujeme a mierni sa. No shopoholikom ostala, neustále si kupuje veci, no tak isto sa to lepší. A či som k nej naďalej taká odporná? Áno a vyčítam si to. Nie som anjel - to už viem, no jednoducho... nezabudnem na jej slová. Na to nezabudnem nikdy.
Babička mi zomrela nedávno. Pretrpela ďalšie tri porážky a veľmi mi chýba. Nezabudnem na jej oslovenie hviezdička, či na jej rozprávanie o jej domovine na hraniciach Poľska.
Miška sa ku mne vrátila a vrúcne sa kajala. Nemohla som zabudnúť na tie roky života, čo sme spolu prežili. Je mi niečo ako dobrá sesternica, rodina... Poznám ju priveľmi dobre na to, aby som sa na ňu vykašľala. Teraz je pre mňa schopná spraviť čokoľvek a myslím si, že mi chce vynahradiť veci, čo mi spravila.
Lucia... Aj Lucii som odpustila. A kto by to nespravil? Som možno hlúpa, že som všetkým odpustila, ale - napriek tomu, stále vo mne ostalo to naivné dievčatko s modrými očkami. Síce teraz je silnejšie, odolnejšie, ale v mojej hĺbke či podstate stále je.
Práve teraz som opatrná, až priveľmi. Desím sa toho. Som chladnejšia a na priateľov si dávam pozor. Či už na tých svojich, aby som o nich neprišla, ale aj i v hľadaní či spoznávaní. Toto všetko sú priatelia, ktorý ma sklamali. Dokonca tu vidíte i nepriateľov, či nejakú tú lásku.
No teraz - teraz mám priateľku, ktorú mi môže veľa ľudí závidieť. Je po mojom boku a vždy mi pomôže, nech sa deje čokoľvek. Poviem jej veci, ktoré nikomu nepoviem a viem, že ma nezradí, že nehrá na dve strany ako trebárs Mia, alebo tak isto vidím, že jej oči neklamú ako tie Verčiné... Jednoducho je to moja priateľka s veľkým P.
Z tohto vyplýva, že človek si musí dávať pozor s kým sa priatelí, koho si pustí pod kožu. Ja som sa popálila a dokonale ma to prebudilo z toho sna šípkovej Ruženky, kde bolo všetko krásne a priveľmi nereálne.
Som dokonale poučená. Moja naivnosť, bolesť , osamelosť - zmizli. Aký to krásny pocit je... Som voľná a nič ma neťaží na srdci, žiaden kameň nenávisti či nešťastnej lásky. Jednoducho - som voľná.
 


Anketa

KLIK

Klik

Komentáře

1 tonks tonks | Web | 18. května 2009 v 19:51 | Reagovat

hej! prečo všetky kravy v poviedkach majú meno lucia? ja sa urazím!
no, ale najprv to okomentujem :D pekná poviedka, možno dakedy mi prišla trošku zmätená tým prelínaním, ale len trochu. mala ťažký osud, ale keď si to tak vezmeme-človek sa učí z vlastných chýb a každý si takýmto niečím preskáče. zrada kamarátok bolí, ale až potom si človek uvedomí pravú cenu ľudí okolo seba.
veľmi poučná poviedka a páčila sa mi aj tá básnička (vlastná tvorba?), len tá lucia ma štve (hoci jedna luciu čo som poznala, ma tiež podobne okašľala, ale proste všetci dávajú lucie ako mrchy... asi by som sa mala zamyslieť, či nemajú pravdu :D)
ps: máš tam dosť chýb, kde si zamenila z so s. nechceš betareadera?  
  

2 FReedoM FReedoM | Web | 19. května 2009 v 15:33 | Reagovat

Tonks: A k tým chybám... Najprv vysvetli čo je to v tej zátvorke, teda betareadera:D Ak to pomôže:D:D (A čo sa týka Lucie, to fakt neviem:D To len tak napadlo:D)
No a teraz k tej poviedke. Sú tam aj pravdivé príbehy, teda moje a dvoch kamošiek a niektoré sú z mojej fántázie. A prečo je to také - troška smutné a melancholické? Som veselá, ale... baví ma písať tie smutné vecičky:D

3 FReedoM FReedoM | Web | 19. května 2009 v 15:34 | Reagovat

A ešte... Báseň nie je moja tvorba. Ja básne písať fakt neviem:D

4 tonks tonks | Web | 19. května 2009 v 18:03 | Reagovat

[2]: betareader je človek, ktorému pošleš poviedku a on ti ju opraví (hlavne pravopis, gramatiku a štylistiku). no a ty ju takú opravenú zverejníš a bude sa to lepšie čítať a spraví to celkovo lepší dojem. dokonca niektorí betareaderi ti chyby zvýraznia a ty sa to tým naučíš ;)
a koho je potom tá báseň? lebo je fakt super :)
ps: nabudúce, keď budeš písať o nejakej mrche, tak prosím, aby sa nevolala lucia O:)  

5 FReedoM FReedoM | Web | 19. května 2009 v 18:28 | Reagovat

Tonks: A kde takého človeka nájdem, ktorý by mi to upravil:)? Od koho je? No mala som to ako recitáciu a volá sa to Sonáta a je to od Smreka. Píše fajnvoé básne:)
A sľubujem, že žiadne ďalšia mrcha sa Lucia volať nebude:D Lucia sa používa u nás a Lusy v zahraničí však:D? No tak v Rose sa tak volá jej dobrá a milá mačka:D Môžeš byť potešená:D

6 tonks tonks | Web | 19. května 2009 v 21:15 | Reagovat

FReedoM: nuž, čo ja viem? ak nikoho nenájdeš, tak ja by som sa na to teoreticky aj dala, len by si sa musela zmieriť s tým, že by mi to trošku trvalo (ale nemyslím, že viac ako deň...)
tak smrek? uhm, ja som mometnálne ešte pri parnasistoch, takže smrek je vzdialený :D
aká to pocta, mačka sa volá ako ja :D nejako nemám mačky v láske, ale to nevadí...    

7 FReedoM FReedoM | Web | 19. května 2009 v 21:22 | Reagovat

Tonks:Fakt? Tak ak nikoho nenájdem, pomôžeš mi?O:)? A vieš čo... Tak ďalšia kapitola bude venovaná predovšetkým mačke Lucy:D Hneď na začiatku bude a aj to ukončí dobre?:D

8 tonks tonks | E-mail | Web | 19. května 2009 v 21:27 | Reagovat

:D to predtým bolo myslené ironicky :D ale dobre, ak tam bude aj scorpy, tak nenamietam ;) (lucy by sa s ním mohla spriateliť...)
a samozrejme, že pomôžem ;) tak ak nikoho nenájdeš, potom sa ozvi buď na mail, alebo na icq (nájdeš u mňa na blogu...)  

9 FReedoM FReedoM | Web | 20. května 2009 v 14:37 | Reagovat

Tonks:No cica nebude na začiatku, ale v strede a na konci a z istej strany sa Scorpius spriatelí s mačičkou:D Veď si prečítaj:D
A zatiaľ hľadám:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama