Unforgotten I/II

17. května 2009 v 20:02 | FReedoM |  Jednorázovky
I/II


Moja prvá jednorázovka. Nechcem vám nič k tomu vravieť - možno len to, že je to smutné a dosť dlhé(no dávam sem prvú časť a možno dne saj druhú). Som pripravená na otázky:)

Prebuď sa zo sna!


Kto som?! Čo som?! Som človek, ktorý robí chyby, ako každý iný.
Prečo som?! Aby som žila život, ktorý nemusí byť vždy dobrý, aby som sa učila žiť a napokon zomrieť.
Prečo tá bolesť?! Aby sme sa učili byť šťastný.

Ach tá bolesť. Môj bývalí spoločník, môj vodca, moja láska jediná! A opustila ma. Ako to? Čo sa to stalo? Kde je moja bolesť, ktorú som cítila každý deň, každý týždeň, mesiac...
Pol roka a tri mesiace bola mojou a mojím. Všade som ho či ju nasledovala a i on či ona mňa.
Že o čom to táram? Že moje slová nedávajú význam? Hlúposť! Moje slová majú toľko významov, len VY ich nevidíte! Chcete to pochopiť? Áno, nie? Hm...
Som žena, či dievča - ako ste si už mohli všimnúť... Môj príbeh, je príbeh puberťáčky, hlúpej a naivnej a vlastne - nie je ani nejako zaujímavý, je len pravdivý. Je hlúpe písať, kde a kedy sa to začalo, keďže i moja pamäť tam zlyháva. No približne by som vedela... Áno!

Horúce leto, lúče slnka - ma hriali na jemne opálenej pokožke... Bolo to príjemné a cítila som sa dobre. Nie dobre, priam úžasne! Užívala som si leta, voľnosti, toho krásneho pokoja! Pamätám si, ako som sa s kamarátkou dohadovala, že pôjdeme na hody, na mnoho kolotočov a poriadne si to užijeme. Jej meno bolo Miriam, no vravela som jej - Mia. Bolo to krajšie a i znenie bolo pre mňa - prirodzenejšie. Zavriem oči a znova sa mi v hlave vynorí ten deň, pre mňa taký šťastný a zároveň, ten najhorší deň života!
Štrnásť rokov. Čo také som mohla prežiť? Veď som bola len mladučké dievča, ktoré o živote a všetkého naokolo nevedelo do kopy nič.

Priveľmi sa mi tam nechcelo ísť, no mojej priateľke, mojej DRAHEJ priateľke, som to spraviť nemohla. Že vraj drahej... Aké to ironické slovo v tej vete. Vysmiať sa tomu významu treba!

Moje husté - vlnité a blonďavé vlasy, mi padali na plecia a príjemne ma šteklili. Napokon som si na seba natiahla nejaké to tričko, rifle, leskom som si pretrela pekne vykrojené a plné pery. A moje oči... Oči som mala dosť veľké, modré a dosť výrazné, takže mi stačila jemná ceruzka a nejaký jemnučký striebristí tieň, ktorý ani len vidno nebol.
Musím sa zasmiať, nad mojím výrazom, ktorý som mávala. Plachý, milí a tak naivný! Áno. Naivnosť. Bola som síce inteligentná, ale naivnosť všetko zatienila a i moju krásu. Či som pekná a či som i bola? Áno. Bola a aj som. Nie som prehnane sebakritická, no ani opak. Som stret a vidím krásu a i ohavnosť.
Onedlho zazvonil zvonček a ja som sa zvítala s kamarátkou...

"Ahoj." Pozdravila som zo dverí a dala si balerínky. Moja kamarátka stále pred bránkou a bola znova vysmiata. Nikdy nebola smutná, vždy mala a tvári úsmev, nech sa dialo čokoľvek. Čo by som zaň dala v tej dobe, v tej dobe o jeden mesiac ďalej...

"Ahoj." Usmiala sa úsmevom pre ňu tak typickým... Jej úsmev siahal od ucha k uchu. Krásne. Obrovské tmavo hnedé oči, ktoré lemovali čierne ako uhoľ neskutočne dlhé, husté mihalnice. Mala deckú tvár, plnšie líčka, no jej to svedčalo. Jej nos - nebol dokonalí, ale jej oči a úsmev do úplne potlačili, utlmili.
Na svoj vek nevyzerala, no ani ja. Ona vyzerala na dvanásť a ja na trinásť. Aj teraz sa znova musím zasmiať. Moja priateľka, vtedy považovaná za jednu z naj. Ach tá moje naivnosť.

"Ideme? A Miška ide?" spýtala som sa a už som tanečným krokom prišla až k nej. Zavrela som bránku a čakala na jej odpoveď.

"Nie... Písala som jej, ale vravela, že ide so sestrou a tak. S rodinou." Smutne som prikývla a viac sa k tomu nevyjadrovala. Nemala som prečo. Miška, moja druhá dobrá priateľka, ktorú poznám - od jej narodenia. Kamarátky od začiatku a vždy som dúfala, že až po koniec. Dúfať. Čo to slovíčko vlastne znamená?
Zase sme sa pustili do našich rozhovorov o všetkom a o ničom. Stále sme len vraveli, smiali sa, podpichovali sa... Nikdy sa nám nezatvorili ústa a to mne vyhovovalo. Vtedy.
Onedlho sme začuli silnejúcu hudbu, ktorá jasne naznačovala, že nie sme ďaleko. Onedlho to príde... Moja bolesť, na ktorú tak nerada spomínam a i rada... Radšej zavriem oči. Áno, je to lepšie.
Po ceste tam, sa začalo stmievať a kým sme tam prišli - bolo už tak povediac šero, súmrak. Začali sme chodiť pomedzi stánky s rozličným tovarom, niekedy hlučným, inokedy lákavým a i voňavým. Zazrela som pár známych a neváhali sme sa pridať. Boli sme raz tam a tam... Rozprávala som sa tým a raz z tými. Príjemné. Naozaj som sa bavila a vlastne všetci naokolo sa bavili a ja som sa cítila šťastne!
Keby som vedela, čo príde - nikdy by som tam ani len nohu nedala. V živote by som nešla v ten deň von.
Neskôr sme sa pridali ku mojim ďalším známym, pravdaže ja a Mia. Bola to moja kamarátka Kika, tak povediac troška rockerka, ktorú som mala vždy rada. Boli tam s ňou ďalšie moje známe, ktoré som mala tiež rada. Jedna sa volala Lenka, príjemné dievča, možno troška tiché, ale veľmi dobré a i krásne.
A ďalej. Pri srdci ma bolí, keď mám povedať to meno! Ide ma roztrhnúť od hnevu a bolesti! Ale nie až tak ako o chvíľu... Volala sa a i volá - Veronika, Vera, Verča... Kedysi dobrá priateľka, no neskôr sa medzi nami spravila menšia priepasť zabudnutia. Mala som ju rada. Mala príjemný úsmev a oči, ktoré klamali som nevidela. Len ten úsmev som videla. Tak rada som ju mala, tak rada...
Všetky sme sa vrúcne pozdravili, vymenili sme si pár slov a už to tam bolo. Navrhli, že či s nimi aspoň na chvíľu neostaneme. Prijali sme a veľmi radi.
Chvíľu sme stáli len bokom a znova sa rozprávali a smiali, hádzali po sebe priateľské úsmevy... O chvíľu sa jedna ozvala, no nepamätám si presne ktorá. Zrejme Kika a ak nie, aspoň sa mi na to hodí.

"Chalani mi prezváňali..." zamrmlala si po pod nos a pozerala na mobil. Prečo prišli?! Nočná mora moja! A predsa s krásnymi očami a úsmevom... Už viete o čom bude reč? Áno?

"To sú motáci." Zasmiala sa Veronika, tá, pri ktorej ma srdce bolí. Troška som zamrkala. Chalani. Majú prísť chalani? Nesmelo som sa usmiala a po očku som pozrela na kamarátku Miu. Zaškerila sa a ja som jej podobným úškrnom odpovedala. Chvíľu sme sa len nenútene rozprávali, ale ja... U mňa to v tej chvíli bolo troška - nútené. Bola som zvedavá - moja zlá vlastnosť. Bola som zvedavá na tých, čo majú prísť. Hlupaňa! Hlupaňa som! A vlastne teraz - teraz na to už zabúdam a moje srdce nie je tak plné nenávisti k nim, ako pred tým. A preto teraz začínam nenávidieť seba! Nechcem zabudnúť! Chcem si vryť do pamäti, že na svete žijú aj tí zlý, nie len svätý!
Baby sa nakoniec od nás odtrhli a že vraj im šli na proti.
Mia. Tej oči žiarili, mala v nich iskierky šibalstva, zábavy... V nej som videla len to dobré, no...
"Čaute." Ozvalo sa od nejakého chalana, ale keďže sa medzi tím zotmelo, nevidela som nič. Len nejaké matné siluety, ktoré boli na moje nešťastie, či šťastie - v tieni. Neskôr som spoznala hlas Mira, môjho spolužiaka.

"Ahoj." Tichšie som už pozdraviť nemohla. Zodvihla som hrdo hlavu a premerala si tých nových, ktorý sa posunuli a ja som im mohla nazrieť do tváre. Nešťastie! Bolesť! Už sú na ceste!

Oči mi padli najprv na prvého, celkom pekného chlapca a pravdaže som ho spoznala. Bol to Mário. Pekný. Modré oči, blond vlasy, vysoký a k tomu futbalista. Kedysi šla po ňom moja spolužiačka, ale... Ja som sa do toho nejako nehrnula.
V škole som bola ukecaná, výbušná, tvrdohlavá, bojovná a medzi tými, čo nepoznám, plachá, milá a priveľmi - neviem. To posledné neviem. Presný názov to nemá.

Moja kamarátka pozdravila hlasnejšie a nebolo tam ani stopy po nejakej plachosti. Postavila sa vedľa mňa a presne si pamätám prečo. Smejem sa na tom. Boli sme maličké 150 cm, teda ja a Mia merala ešte menej. Ach, ako som sa na tom vtedy smiala a i teraz.

Moje oči sa presunuli na ďalšieho, menšieho odo mňa a vôbec nie pekného. Bol - slizký. Hlava priveľmi veľká k telu a do tvaru - ono to malo tvar? Nie, nie. To ani len nechcem opisovať. Potom moje veľké oči šli ku ďalšiemu a to ku vysokému a na pohľad nie krásnemu. Vyzeral milo, neškodne. Vlasy mal po plecia, vlnité a hneď som videla, že počúva metal. Neskôr som si to pravdaže overila. I ja mám rada metal, rock a punk, ale - neobliekam sa tak. Zbožňujem farby... A napokon...

Zbadala som ho. Jeho. Vysoký, no nie prehnane, dlhšie hnedé vlasy s melírom, ktoré mu pekne padali do tváre, široké plecia a ešte niečo k tvári. Vtedy som to tak nevidela, nezhliadla - v tej tme. Oči. Mal tmavšiu pokožku a z tváre mu vystupovali, kontrastovali bledo modré oči, ktoré boli do tyrkysova. Krása. Nie, priam nádhera! Krajšie oči som nevidela a zrejme ani nebudem vidieť. Mal ich obrastené čiernymi, hustými mihalnicami a... Jeho úsmev. Do teraz si pamätám, ako sa mu kútiky úst, jemne pohybovali hore a naspäť, ako sa smial, ako jeho oči sa smiali... Priveľmi básnim! Priveľmi!

Či ho ľúbim? Nie, nie. Ľúbila som ho tou platonickou láskou, ale takou silnou, akú som nikdy v živote necítila. Nikto ma tak nepriťahoval ako on. Stačil mi jeden pohľad a už - už som všetko pokazila. Prečo som tam šla...
Nie je čas na hlúpe výčitky! Budem pokračovať v mojom príbehu.

Ešte niekoho som videla a bol už spomínaný. Môj spolužiak Miro. Celkom som ho mala rada a vždy som sa mu páčila. Využívať som to nevedela, ja som celkovo svoju krásu využiť nevedela a zatiaľ ani priveľmi neviem, no učím sa. Mal plavé vlasy, platinový melír, nagelované do všetkých strán a vždy krásne oblečený. Vysoký nebol, iba o niečo viac ako ja. A či bol pekný? Nie, pekný nie, ale len milý a možno troška zlatý.
Mia sa chopila šance, lebo už dávnejšie pred tím, sme si chceli ísť niekam sadnúť. Čo tým myslím? Len čítajte, čítajte.
Sebavedome zakričala: "Miro? Poď sem, len poď." Povedala hravo a už len jej slová boli vtipné. On pretočil oči - ale smial sa - podišiel k nej i ku mne.

"No?" jeho zvyčajné. Ja som sa zatiaľ len po očku pozerala na toho pekného. Na toho, čo ma tak neskôr trápil no nechcene.

"Nejdeš si sadnúť? Nechce sa nám ísť samým." Usmiala sa nezbedne až jej oči svietili. Pritiahla pozornosť ostatných, pravdaže to chcela, no ja som bola - naivná a hlúpa.

"Nechce sa mi." presne viem čo spravil. Predsa ho poznám už dlho. Dal si ruky do pekných riflí a pozrel sa s úškrnom do zeme. Začalo zvyčajné naťahovanie, do ktorého som sa zapojila aj ja, nie až tak nesmelo. Dokonca by som povedala, že som vyzerala aj výbojne. Aké to vtipné...

Ten chlapec, čo ma tak ohúril, si nás začal doberať. Pravdaže našou výškou a ja - priveľmi zaujatá - som ledva niečím odpovedala. Či som vedela dávať dobré odpisy? Mia ma naučila, ale pri ňom - pri ňom som bola jednoducho vedľa.
Napokon sme ich podľahli jej rečiam a povedali, že pôjdu s nami. Medzi tým prišli aj baby, teda Kika, Lenka a - Vera. Aj oni sa rozhodli, že pôjdu s nami. Zabávala som sa. Pila som kolu a vôbec necítila jej chuť. Bola som opäť šťastná a bavila som sa tak, ako dávno nie. Išli sme ich odprevadiť domov, lebo bývali dosť ďaleko. Dokonca, som zbudila v ňom aj istý záujem. Povedal, že sa na niekoho podobám a doberal si ma a ako! Cítila som sa ako v siedmom nebi a neskôr ako v horúcom pekle. No tom som ešte ani len netušila čo sa stane...

Chalani odišli a ostali sme len my dievčatá, vracajúce sa domov. Na chalanov vraveli samé chváli, vraveli i ako ich spoznali a podobne. Neskôr baby šli popredu a Veronika, tá falošná, ma potiahla dozadu a začali sme debatu, trocha o inom. Vravela mi o Kike (o jej najlepšej priateľke Kike, rockerke), aká je čudná, hlúpa, že sa vtiera... Uverila som každému slovíčku, čo jej vyšlo z úst. Najprv som len oplašene prikyvovala a nemohla som uveriť, no napokon som sa poddala jej slovám. Predsa bola jeden čas jedna a z mojich najlepších priateliek tak prečo neveriť?

S úsmevom som šla domov a taká šťastná som nebola dávno. Hneď som šla ku sestre do izby a aspoň trocha som jej načrtla moje šťastie. Netešila sa so mnou. Varovala ma.

"Sisa, nedopadne to tak dobre, ako si myslíš." Zamračila som sa a niečo som povedala na svoju obranu, no márne. Ona mi neodpovedala a venovala sa učeniu. Šla som preč a s dobrým pocitom som si ľahla a spala.

Ďalší deň. Ďalší deň hrôzy. Šli sme von s nádejou, že ich stretneme. A stalo sa! Aké to nešťastie ma postihlo! Šli sme s nimi von a ja som nebola schopná slova. Ja ukecaná chápete?! Boli tam chalani, Mia a ja. Nedokázala som ani ceknúť.
Srdce mi bilo ostošesť pri jeho každom pohybe a pri jeho pohľade... Pri jeho pohľade, ktorý smeroval na mňa, som sa celá zatriasla. Ako som to len dopadla... Ako?!
Na ďalší deň sme šli za nimi a na ten ďalší zase... Mia sa s nim naťahovala, podpichovala, jednoducho sa s nimi spriatelila, ak sa to tak dá nazvať. Ja som bola len ticho, sem tam som sa smiala a pozorovala. A pravdaže snívala. Kika, Lenka a Vera, tie pravdaže za chalanmi chodili tiež, ale... Načrtnem vám jeden deň.
Boli sme na ihrisku a pozorovali chalanov, ako hrajú futbal. Väčšina z nich boli futbalisti a ten, ktorý sa mi tak páčil, sa volal Tomáš. S takým nadšením som ich pozorovala ako si kopú tú loptu... Keď dohrali, šli sme za nimi.

"Čau." Pozdravil Mário a sadol si na lavičku.

"Ahoj." Zašeptala som nesmelo a stále som pri strome. Mia stála vedľa mňa a uškrnula sa na Tomáša.

"Čau šmolinka, aj ty si tu?" ich pozdrav. Teda niečo ako pozdrav. Bola som si istá, že po mojej kamarátke nejde, ale keďže s ňou bola za každým zábava - tak ju mal aspoň ako priateľku. Že či som žiarlila? A preboha načo?! Nie, nie. Opäť sa musím zasmiať. Nemala som prečo.

"Nie, šmolinka tu nie je, ale je tu Mia." Povedala hrdo a detsky vypla hruď. Chalani sa zasmiali a znova si ju začali doberať a ako to býva, Mia nezaostávala. Ja som sa len hihňala a pozorovala ich. Keď sme už odchádzali, prišla tam Kika, Lenka , Vera a ešte jedno dievča. Od chalanov sme sa dozvedeli, teda Mia, že chodia tam vždy, keď mi odídeme. Nepovedali dôvod a ja som sa nepýtala, no Mia tomu nedala pokoj. Pamätám si, ako sme boli na poľnej cestičke a bol súmrak. Znova.

Deň pred som sa dozvedela, že moja dobrá priateľka - Vera - niečo o mne povedala a nebol to kompliment. Nemohla som tomu veriť a vedela som, že je to hlúposť. Moja dobrá priateľka Verča? MOJA Verča?
Hlúposť! V ten večer mi to všetko Mia povedala.

"Vieš... Ja som sa na to pýtala Mária a tak... Verča povedala o tebe že si strašná šľapka, že sa olizuješ s kýmkoľvek a že si zabrzdená." Zarazila som sa. Moja dobrá priateľka sa na mňa vykašľala a začala ma ohovárať. A chalani si o mne myslia že som brzda... "A ešte... Chalani potvrdili, že si taká, teda aspoň to, že si pribrzdená." Šeptala to, to áno, ale... Vtedy som to zbadala a to i v tom súmraku! Jej oči žiarili, bol tam akýsi lesk... Potriasla som hlavou a bola som v šoku. Vera nie... To nemôže byť pravda.

"To naozaj povedali?" zašepkala som a hlas sa mi zatriasol.

"Fakt mi je to ľúto moja, ale - oni to povedali." Zase tá iskierka. Rozlúčila som sa s "kamarátkou" a šla som domov. Neplakala som, ale bola som neskutočne nahnevaná a nevedela som, že nešťastná láska v mojom živote, nie je všetko. Ďalší deň som nešla von. Mesiac som s tými chalanmi chodila von a oni si tri týždne omne mysleli to najhoršie. Cítila som sa mizerne. A moja priateľka Verča, mi nebola priateľkou, ale nepriateľkou!
Neskôr som sa dozvedela príčinu... Brala ma ako konkurenciu. ONA chcela Tomáša! Ale ja nie! Mne sa stačilo na neho pozerať a obdivovať... Také hlúpe. Kvôli nejakému chlapcovi...
Začala sa škola. V škole sa so mnou nebavila, ale to JA som sa s ňou mala prestať prvá nebaviť! Naivná hlupaňa... Keď raz prešla v škole okolo mňa, nevydržala som to. Nechápem ako som mohla tak dlho mlčať.

"Zase ide táto. Chudera." Zašepkala som nahnevane a prešla okolo nej aj s priateľkou Miškou. Toto bolo každý deň a ona ma ignorovala. Vždy som mala nejakú peknú narážku. Ona mala narážky na mňa len za chrbtom. Človek by nikdy nepovedal, ako sa najlepší priateľ môže sa krátky čas stať tým najväčším nepriateľom.
Viete čo ma zarážalo? Že moja najlepšia priateľka Miška, ma nepodržala a nepomohla mi. Začala som si všímať, že na miesto toho, aby mi povedala nejaké slovko útechy, šla sa Verčou a o dušu sa s ňou rozprávala, zverovala sa jej.
Pomaly som sa postavila na nohy a dostala som ďalší úder.

Volanie do prázdna



Bol to posledný týždeň, keď som chodila von s tými chalanmi a Vera, mi bola ešte priateľkou. Prišla som dnu a moja mama... Zase. Pomyslela som si, keď som počula krik. Moja mama zase opitá. Posledný mesiac to bolo akési častejšie. Potriasla som hlavou a snažila sa upokojiť. Hlava sa mi naplnila Tomášom a jeho pekným úsmevom. Vedela som, že som sa do neho zaľúbila i keď len platonicky. Usmiala som sa a šla do izby.
Ďalší deň som už nemohla len potriasť hlavou a všetko brať normálne. Prišla som do obývačky a mama sedela v kresle. Plakala.
Otec stál nad ňou a potichu sa spýtal: "Prečo si zase pila?" jeho tvár bola nepreniknuteľná, chladná, len tie jeho čierne oči svietili či horeli.

"Lebo mám na nič život." Zašepkala vzlykajúc a bolo jasne cítiť, že znova nie je triezva.

"Mama?" zašepkala som ticho a z nechuťou som na ňu pozrela. Moja mama pila a ako je to teraz? Hm...
Natočila ku mne hlavu a znova mi z nej prišlo zle. Jej zvráskavená tvár, prepadnuté oči... zagánila som na ňu a znova ju prešla pohľadom.

"Prečo piješ?" tú otázku som jej kládla toľko krát...

"Lebo život je na hovno a tvoj otec je kokot!" zvrieskla po mne.

"Mama, toto čo malo byť?" spýtala som sa šokovane.

"Tvoj otec je pribrzdený a nechce mi dovoliť piť!" kolobeh. Otec sa s ňou hádal a ja - zavrela som sa v izbe a snažila to pre dýchať. Sestra to znášala horšie, no mala nejakú oporu. Priateľa.
Dva týždne prešli a zo mňa bola zaľúbená a zničená troska. Moja bolesť, môj priateľ - či priateľka, stála po mojom boku a šeptala mi slová útechy do ucha. Aké príjemné to bolo...
Mama chodila domov každučký deň napitá či opitá... Sprotivila sa mi. Žila pre priateľov, pre obchody a hlavne pre seba. O dom sa nestarala. Jedine čo spravila bolo že navarila a sem tam oprala, či navarila. Nemohla som už zatvárať oči... Nemohla.

Ach tie spomienky... Pred očami sa mi vynára deň u mojej tety, otcovej sestry. Bol večer a moja mama sa u nich zase opila, nie úplne. Bola podnapitá.
Sedela som v sesternicinej izbe, ktorá mala ledva jedenásť. Veľmi milá, veľmi pekná. Plánovali sme čo budem u nich robiť a podobne, lebo práve som u nich mala ostať na týždeň prázdnin. Znenazdajky som začula ako vo vedľajšej miestnosti, obývačke, sa prekrikujú nejaké hlasy. Mama...Okamžite mi preblesklo v mysli a zahanbene som potriasla hlavou. Sesternica sa na mňa so súcitom usmiala a robili sme sa, že sa nič nedeje. No bolo to tak? Nie! Na tú vetu nezabudnem.
Bola som zvedavá - ako vždy a tak som potichučky otvorila dvere a šla do obývačky. Moja mama mi bola chrbtom a vrieskala na tetu.

"Ja ti nič nedokazujem!" kričala a neschopne pohadzovala rukami. Tá hanba! Do teraz ju cítim na srdci!

"Veď sa počúvaj!" zvrieskla naspäť teta a postavila sa pri svojho manžela. Môj otec, sa snažil mamu brzdiť, ale nepomáhalo to.

"Keby som vedela, nikdy by som nemala deti." Úder. Nohy sa mi podlomili, ale udržala som sa. Čo to mám za matku?! Kričalo vo mne. Zvrtla som sa a bežala nazad do izby. Stačila mi pohľad sesternice a vedela som, že i ona to počula. Sadla som si na posteľ a nemo hľadela pred seba.

"To bude fajn." Šepkala mi sesternice do ucha a pohladila ma po chrbte. Mala som chuť plakať, ale nešlo to. Nechcela som a i chcela. Kvôli Tomášovi, Verče, som sa naplakala dosť. Ostala som tam týždeň a vrátila sa domov. Otec bol celý zničený a pamätám sa aj na večer, keď som ja, sestra a otec sedeli v jeho pracovni. Mama spala.

"Všetky fľaše sú poznačované, ale ani to nepomáha." Lamentoval a pri tom hľadel na neznámi bod pred sebou.

"Takže mama stále pije?" spýtala som sa smutne. Sestra pomaly prikývla.

"Viete baby - keď mama bude pokračovať, rozvedieme sa. Ja s ňou nemôžem žiť." Ďalší úder. Už sú tri a to nepoznáte tie ďalšie.
Keby toto bola len jedna chyba mamy, ale ona aj začala fajčiť. Hnusne kašľala... A aby som nezabudla - fajčenie a pitie, nebola jej jediná závislosť. V šatníku som jej narátala 178 vecí na oblečenie a to som nerátala veci, ktoré nocí na doma, nerátala som obuv a spodné prádlo (no to by som ani nespočítala).
Spomínam si na ďalší večer. Jeden z najhorších. Sedela som v kuchyni a zase ma bolelo pri srdci z nešťastnej lásky, z mojej novej nepriateľky, z mojej mamy. Ako ma to len bolelo.
Nad Tomášom som rozmýšľala stále a vedela som, že nikdy mu to nevysvetlím a nikdy ma nepochopí. Stále si bude myslieť, že som hlúpa hus, ktorá bola namyslená a sebavedomá. A moja priateľka Mia? Našla si ďalšiu priateľku, ktorá s ňou s radosťou chodila za chalanmi. Nezastala si ma pred tými chlapcami, no ani pred Verčou. Za chrbtom Verču ju ohovárala, no keď sa ocitla v jej blízkosti, usmievala sa na ňu. Ani jej som nemohla veriť... Nemohla som jej povedať o tom, čo ma ťaží, že čo cítim. Ostala mi kamarátka Miška, no bola naozaj kamarátka?
 


Anketa

KLIK

Klik

Komentáře

1 tonks tonks | Web | 17. května 2009 v 21:52 | Reagovat

nuž, vidím, že to je 1. časť, ale je to dobré. fakt. hoci v niektorých pasážach som sa strácala, príbeh bol (je) veľmi dobrý... to s tami kamarátkami poznám, síce trošku inak, ale poznám, dokonca si sa trafila v mene tej najväčšej kravy u nás v triede :D
ale chúďa dievča, mama alkoholička a šopaholička v jednom, kamarátky kravy a neopätovaná láska... ale je až príliš pesimistická, kamarátky treba hodiť za hlavu, pomôcť otcovi riešiť mamine závislosti a nájsť iného chalana :D viem, ľahko sa mi to hovorí, ale keby veľmi chcela, tak to spraviť môže :D  

2 FReedoM FReedoM | Web | 18. května 2009 v 16:05 | Reagovat

Chcela by som podotknúť, že pokračovanie je v jednorázovkách. Blbne mi blog a nechce mi to tu zobraziť. Ďakujem sa pozornosť:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama