26. kapitola - Rose

30. dubna 2009 v 17:18 | FReedoM |  Poviedka - ROSE
Neuveriteľne dlhé, dosť zapletené a mne osobne sa páči. Na začiatku tam budú len záškodníci (Jim, James, Will) a Rose :) Vlastne ešte niekto by sa našiel, ale... A potom sa to tam i troška rozbehne :D Nebudem vám to tu kaziť nejakými kecami, takže príjemné čítanie a Evanska, Tonks - ďakujem za komentáre (Pravdaže i ostatným, čo čítajú túto poviedku :)).
PS:A ešte jedna otázka: Neblbne vám blog? To len mne?




26. kapitola - Dýka - zub - kľúč, dýka - zub - kľúč...

Nazrela dnu a čo nevidí? Nejaký čudný predmet v tvare kovového rohu zvieraťa. Vyvalila oči a dopodrobna si to prezerala. Natiahla ruku k tomu, keď sa odrazu v tej krabičke, či šperkovnici, objavil list. Neochotne vytiahla najprv list a čítala.

"Tento predmet nie je žiadna hračka. Je to kľúč. Nezabúdajte: Kto začal, ten musí i dokončiť."

"Dofrasa zoberme sa preč! Toto sa mi nepáči..." mrmlal James.

"Ako si sa mohol dostať do chrabromilu." Povedal znechutene Jim a pritlačil sa bližšie k nej.

"Toto je fakt vážne." Povedal ignorujúc slová Jima.

"Držte ústa! Myslím, že Rose už neprestane, keď je už tak blízko a ani ja. Jednoducho to zoberie a..."

"Ty si pako! A čo keď tam je kliatba?!" zvrieskol po ňom vyľakaný Jim a hneď jej chytil ruky, aby sa o nič nepokúsila.

"Nehádajte sa radšej vytiahnite ten druhý papierik." Zasyčala na nich a pohybom hlavy im naznačila na šperkovnicu, v ktorej ležal ďalší pergamen. Chalani ho opatrne vytiahli a čítali: "Môžem vás ubezpečiť, že žiadna kliatba na ňom nie je. Jednoducho kľúč vytiahnite a ten dotyčný, ktorý ho vytiahne, nech si ho dá cez krk a opatruje ho."

"A ďalej?!" spýtal sa vytočene Jim. "Na čo toto všetko je?! Čo je to za podrbaný kľúč dočerta! Na čo ho máme zobrať?!" kričal zmätene a stále držal ruky Rose.

"Pokoj Jim." Jemne si vytiahla ruku z jeho a pohladila ho po nej. Objavil sa ďalší papier a Rose ho bleskurýchle vytiahla a čítala teraz ona.

"Dozvie sa to ten, kto ho bude mať na krku." Will jej papier vytrhol a očami prešil po ňom. Odhodil ho na zem a uprene hľadel na vec pred ním.

"Vyskúšam to." Zašepkala trasľavo. Nevedela, či smie dôverovať pár kúskom pergamenu. Všetci sa na ňu výstražne pozreli a sledovali každý jej pohyb. Dala si dolu rukavice a opatrne vložila ruku do šperkovnice. Prstami sa dotkla teplej veci, no nie až tak žeravej, ako tá krabička a pomaly ho vytiahla von. Srdce jej bilo ako splašené a nevedelo ho nijak upokojiť. Chcela si to prevliecť cez krk, keď sa nečakane v šperkovnici objavil ďalší kúsok pergamenu. Stŕpla. James to neohrabane vytiahol - až sa popálil - a prečítal pár slov na pergamene.

"Na krk si ho daj, až keď budeš späť. Teraz sa všetci dotknite šperkovnice, ktorá vás odvedie tam, odkiaľ ste prišli." Všetci sa na seba pozreli váhavými pohľadmi, no nakoniec len prikývli a ruky položili na horúcu šperkovnicu, ktorá už nebola až taká horúca. Ako keby naň pôsobil len ten predmet, ktorý bol v rukách Rose.
Znova cítila to, čo pred tím, čo zakaždým keď šla prenášadlom. Stúpanie, rozmazaný obraz, prilepenie sa k predmetu. Onedlho začali klesať a sa Rose automaticky pustila a kráčala, či plávala vzduchom. Trasľavo dopadla na zem, až sa jej napokon podlomili nohy. V ruke mala stále ten kľúč, vec, pripomínajúci i možno dýku. Nebol to sen, žiadna fantázia - ale pravda. Roztrasene sa poobzerala okolo seba a zistila, že je v núdzovej miestnosti a okolo nej ležia zadychčaný a šokovaný chalani.

"Čo to dofrasa bolo..." šepkal vedľa nej Jim, ktorý sa ako prvý pozbieral zo zeme a pomohol i Rose. Nakoniec sa i chalani pozbierali a všetci upreli pohľad na Rose a na záhadný predmet v ruke.

"Už si tu, späť, tak to vyskúšaj." Ukázal prstom na kľúč a plný očakávania na ňu hľadel. Nevedela prečo, ale akoby sám kľúč v ruke jej to zakázal, či... Akoby sa ju snažil ovládnuť, alebo našepkať jej, že to nie je dobrý nápad. Tvrdohlavo pokrútila hlavou a ustúpila ku dverám.

"Nie. Skúsim to až v mojej izbe. Tu... Nechcem."

"Ako... Podieľali sme sa všetci na tom, tak máme pr..."

"Je to moje a... Jednoducho som povedala nie." Nástojila a ruku dala na kľučku. "Choďte pre plášte. Ja cestu zvládnem aj bez neho." Povedala trasľavo.

"To ťa mám nechať ísť samú po dnešku?" spýtal sa neveriacky Jim a priblížil sa bližšie k nej.

"Áno." Povedala rozhodne.

"Nie." Povedal sebavedome a chytil ju za ruku. "Chalani? Choďte pre tie plášte a ja ju odprevadím aspoň kúsok." Povedal nie tak zmätene ako Rose a otvoril dvere. Obaja tam nechali vyšokovaných chalanov a šli nejakými chodbami, no Rose netušila akými. Bola v šoku. Zrazu stáli skoro pred jej klubovňou a ona sa prebudila z divného sna, klipkajúc očami.

"Ďalej to už zvládneš?" spýtal sa pošepky a pozeral sa do jej zamračenej a zmätenej tváre.

"A - Áno." Odpovedala a otočila sa. On si ju k sebe pritiahol a len tak ju hladil po kučeravých vlasoch. Silnejšie ho zovrela a svoju tvár pritisla na jeho peknú a mohutnú hruď.
Posadili sa na zem s hlavou stále zaborenou v jeho tričku. Rukami ho stále silne zovierala a on tak isto nezaostával. Jednou rukou ju hladil a druhou si ju tisol k sebe.

"To bude fajn." Šepkal jej slová útechy. Nedokázala sa spamätať z toho dobrodružstva spred pár minút. Po desiatich minútach sa od neho odtisla a oprela si hlavu o studený kameň.

"To bol horor." Zašepkala trocha neisto.

"Ja poznám horší." Povedal potichu a zodvihol sa. Pomohol jej vstať. Zrazu stáli jeden oproti druhému a mlčali.

"Už pôjdem." Usmial sa a prepichol ju očami. Prikývla objímajúc ho. Bolo pre ňu príjemné ho cítiť tak blízko - na tele.

"Ďakujem." Zašepkala a odtiahla sa.

"Pre teba všeličo." Zašepkal späť a zmizol v chodbách. Hodnú chvíľu hľadela do tmy, kde pred okamžikom stál on. Napokon sa pousmiala a vybrala sa dovnútra.

Je čas. Vravela si sama pre seba. Vedela to, tušila to... Šla do izby kde všetky dievčatá už tvrdo spali, zobrala si svoje tričko na spanie a potichučky spolu s kľúčom vošla do kúpeľne. Zamkla sa a sadla si na malú taburetku pred zrkadlom. Ruky sa jej neovládateľne triasli a srdce akoby chcelo predbehnúť jej rýchlo prúdiace myšlienky v hlave. Zhlboka sa nadýchla a chcela si tú vec pretiahnuť cez hlavu, keď zaváhala a odložila to na zrkadlo. Začala sa prechádzať sem a tam, až napokon si dala horúcu sprchu. Usušila sa, navliekla na seba tričko a pozrela sa na kľúč. Stále tam ležal. Nedotknutý.
Podišla k nemu a teraz už menej bojazlivo ho zodvihla a opatrne si ho prevliekla cez mokrú hlavu. Hneď ako sa jej dotkol ten predmet, pocítila v sebe niečo - navyše. Zaklipkala očami a pozrela sa na seba v zrkadle. Stále vyzerala tak isto i keď síce teraz bola s mokrými vlasmi, vyplašenou tvárou - ale bola to stále tá istá Rose. Pocítila istú úľavu.
Prehrabla si mokré vlasy a čakala. Nevedela na čo, ale čakala. A vtedy sa to stalo. Jej oči padli na kľúč a ona pocítila čudesnú moc, či mágiu, ktorá jej vravela, aby to otvorila. Nevedela čo na tom má otvoriť, ale nechala sa unášať tou mocou. Chytila kľúč do rúk a potočila dvoma časťami. Zrazu na krku jej visel nejaký gigantický zub (osem centimetrov) a v ruke držala železné puzdro. S polootvorenými ústami na to hľadela, keď si uvedomila, že niekto k nej prehovoril. V jej mysli, hlave.

Neboj sa ma drahá.

Kto si? položila si v duchu otázku. Celá sa klepala a už len čakala, kedy dostane infarkt.


Som kľúč. Vysvetlím ti to, len sa upokoj a sadni si. Cleidos Malum, moje meno je. V preklade, kľúč zla, Vysvetľoval jej kľúč. Znova si sadla a uprene hľadela na puzdro od kľúču.
Som kľúč na otvorenie Voldemortovej hrobky, Rose s vyrazeným dychom hľadela pred seba, neschopná akéhokoľvek pohybu. Bola aby v nejakom čudnom tranze, ktorý bol prepojený s nočnou morou.

Nechám ti chvíľu na prebratie,
Zašepkal jej príjemný hlas v mysli a ona sa cítila ako úplný blázon. Zavrtela hlavou.

"Nie, nie... Snívam." Zrazu sa rozosmiala a spustila sa na zem, opierajúc sa o stenu.


A prečo by si mala byť blázon? Si vo svete magických vecí, tak prečo by sa ti toto nemohlo stať?
Po desiatich minútach bláznivých pochodov, sa prebrala a už bola viac menej pri vedomí.
Dobre teda. Začni. Čo odo mňa chceš, prečo ja a ako je možné, že som sa tak ľahučko k tebe dostala.
Všetko ti vysvetlím, len buď pozorná. Som kľúč od jeho hrobky a bol som v imaginárnom svete. To je to miesto, kde sme boli všetci. Vytvorili ste si ho vy traja a s mojou pomocou. Čakal som tam pár rokov a dúfal, že ma niekto nájde. Prečo nájde? Že či sa nebojím, že ma niekto využije a zoberie si jeho silu? Nemožné. Tamto bolo len dočasné miesto. Čakal sa na niekoho, ako ty. Kto sa nebojí okúsiť nebezpečenstvo a kto má rád dobrodružstvá.

Ale moji priatelia...
hlas ju prerušil.

To TY si začala a musíš to aj dokončiť. Pamätaj na moje slová.

Takže to ty si posielal tie papieriky.

Presne tak, ale to teraz nie je to podstatné. Keď sa niekto ku mne dostane, ja ho ovplyvním svojou mocou. Donútim ho, aj keby bol taký krutí ako sám Voldemort, aby ma chránil. Aby na nikdy nedal do zlých rúk, aby niky neotvoril jeho hrobku.

Takže aj ja som ovplyvnená?

Nie. Teba nemusím, ale... keby si sa niekedy čo i len trocha opovážila pochybovať, som schopný ťa obalamutiť, presvedčiť.

Takto chránim ja teba a ty mňa. Chápeš?

Ako to myslíš ty mňa?
spýtala sa s pochybnosťami.

Dokážem ťa premiestniť na akékoľvek miesto, dokážem, aby si bola neviditeľná, dokážem veci, ktoré nik iný nie, Zašepkal ticho a podmanivo a Rose sa len väčšmi zamračila.

Ale to sú len veci v prípade núdze drahá.
Keď ste taký mocný, prečo ma potrebuješ?

I ja potrebujem istú kontrolu. Dokázal by som sa tak schovať, že by nik nikdy nenašiel a čo ak raz budem potrebný? Potrebujem ťa Rose
, Povedal to tak podmanivo, až skoro stratila dych. Pre neho by dokázala všetko.

Povedal si, že mňa nepotrebuješ balamutiť! zakričala nahnevane. Cítila, že sa ju pokúsil usmerniť, presvedčiť.

To áno, ale ty si na pochybách a ja musím spraviť všetko preto, aby si nepochybovala. Vysvetlil jej a ona... naozaj cítila pochybnosti.

Čo ak nie si to, čo si my povedal? Čo ak ma chceš len nejako využiť?

A ako prosím drahá? Vlastne áno. Práve teraz ťa istým spôsobom využívam a budeš tiahnuť veľké bremä.

A čo ti také hrozí? Iba ak... Lucius Malfoy?

I od neho. Nie je jediný v čarodejníckom svete, kto prahne po obrovskej moci.

Predpokladáš, že by ma vystopoval?

Aj keby áno, máš mňa a ja ti zo všetkým pomôžem.

Dobre. A dokedy ťa budem mať?

Dovtedy, dokedy nebudeš pri zmysloch, alebo keď sa sám rozhodnem.

To môže trvať celé roky?!

Presne tak. Musíme sa naučiť spolu žiť. Symbióza, spolunažívanie drahá. Tot všetko sa musíme naučiť.

To ťa budem musieť mať stále v hlave?

Áno.

Aj keď budeš mať na sebe to puzdro?

Áno.

Takže stále budeš niečo hovoriť?

Nie. Len keď to budeš odo mňa žiadať, či to bude priveľmi dôležité.

Ďakujem.

To nestojí sa nič drahá.

Ty mi čítaš myšlienky?

Nie. Len to, čo si vravíš v duchu. Len veci, na ktoré neustále myslíš, na hlavné body tvojich myšlienok.

To nie je až také mizerné. Budem ťa mať stále na krku? A ako to budem maskovať?

Viem sa zneviditelnieť.

Tak teda zatiaľ ahoj.

Dobrú noc drahá.
Takto sa skončil ich zdĺhavý rozhovor. Rose si šokovane umyla zuby, odmaľovala sa a už chcela dať na kľúč puzdro, keď si spomenula na ďalšiu otázku, čo mu chcela položiť. Ostýchavo sa spýtala.

Prepáč, ale... Prečo máš tvar zubu?

Nie tvar. Ja som zub, ale z hada. Obľúbené zviera Voldemorta Rose. Už by si mala ísť spať.

Dobre.
Zašepkala a ponáhľala sa do postele.

***
Ráno bolo neskutočne bolestivé. Obrovská bolesť hlavy, kruhy pod očami... Hrôza. Zrazu si spomenula na včerajšok a vyľakala sa. V posteli rukou nahmatala niečo železné, teplé a vedela, že to tam je.

Si tu?

Ja vždy.
Tím to haslo. Vyšla z postele a pozrela sa na hruď nič tam nebolo, ale keď tam dala ruku, jasne cítila kľúč. Vošla do preplnenej kúpeľne a dala na seba make-up, priam hordu, aby aspoň niečo zakryla. Očesala si búrlivé vlasy, keď za sebou videla Estrelu, ktorá ju prepichovala pohľadom.

"Máš niečo za problém Estrela?" spýtala sa so zdvihnutým obočím a odložila kefu.

"Nie, zášodníčka." Rose sa hlasne zasmiala, až pritiahla pohľady dievčat naokolo.

"Ako prosím?" Celkom fajn sa to počúva, Pomyslela si.
I mne sa to páči, Odpovedal jej hlas v hlave.

"Všetci dobre vedia, že si sa s nimi spolčila." To ako to povedala... Rose sa dravo otočila a bola tvár pred tvárou.

"Žiarliš či čo?!" zasyčala jej do tváre. Takúto ju nikdy nepoznala. Vždy to bola priateľská baba, ktorá bola milá a nikdy nepovedala nič zlé. Za sebou počula nejaké nadávky a hneď na to videla vedľa seba rozzúrenú Angelu.

"Určite žiarli. Vidno jej to na jej falošnej tvári." Vychrlila zo seba Angie a premeriavala si Estrelu pred sebou.

"A na čo mám žiarliť? Tí chalani sú chudáci a tamtá," kývla na Rose," sa tam skvele hodí."

"Od teba to beriem ako kompliment." Povedala jej s úsmevom Rose a išla ku dverám.

"To nebol kompliment."

"Dnes ti to odpustím Estrela, ale nabudúce si ma nepraj." Zasyčala a jemným úsmevom vyšla von. Hneď za ňou prišla rozzúrená Angie, ktorá povedala toľko nadávok... V živote ju tak nepočula.

"Ona sa nebude navážať do Willa, teba a ostatných! Harpya!"

"Pokoj Angie. Prezleč sa a poďme sa najesť." Navrhla a cez hlavu si prevliekla žlté tričko, dala si žlté rifle a zeleno-fialové bolerko. Nazula si číny a počkala na Angie, ktorá bola zladená ružovo čiernej. Nakoniec zodvihla Angie náladu a spolu sa došuchtali do Veľkej Siene. Skoro aj zabudla čo má na krku. Tak dobre sa bavila... Neil sa pri nej zastavil a spýtal sa jej či neostáva na prázdniny, ale ona so smútkom v očiach odpovedala že nie (mal s ňou nejaké plány).

Nemala by som predsa ostať tu? Nebolo by to bezpečnejšie?

To je už na tebe. Keď máš mňa, si v bezpečí všade.
Dojedla omeletu a zodvihla sa. Jej oči sa stretli s tými, ktoré jej už tak chýbali. Chvíľu hľadela do tých bledo-modrých, až šedých a napokon šla ku dverám.

To nemyslíš vážne. Dúfam, že s tamtým nebudú žiadne opletačky drahá. Je to jeho vnuk. Vnuk... Nestihol dokončiť, keď ho Rose rázne prerušila.

Ja viem!
Sadla si na schody a keď sa zrazu pred ňou objavila Angie v náručí Willa.

"Ahoj. Zajtra doma sa porozprávame." Už zajtra bude musieť byť u babky a vychutnávať si "radostné" Vianoce v spoločnosti JEJ blížnych. Znechutene si odfrkla, až to prilákalo pohľad Willa.

"Ty hádam nechceš ísť?" spýtal sa pobavene a pritiahol si k sebe bližšie Angie.

"Presne tak. Nechce sa mi." Povedala priamo a zodvihla bradu dohora.

"Myslím, že pôjdem za Albusom a nejako sa s ním dohodnem. Potom pošlem mame list a nejako sa dohodnem s triednym..." mrmlala si viac menej sama pre seba.

"Rose! Sú to Vianoce." Šokovane sa ňu pozrel, ale ona len pretočila oči.

"A čo? Raz chcem mať také Vianoce, aké chcem ja a nie iný." Povedala troška nahnevane a zodvihla sa.

"A ešte niečo. Zajtra sme s tebou chceli niečo prebrať." Z jeho tónu bolo hneď jasné, čo chce prebrať.

Smiem im to vlastne povedať?

Ak im veríš, tak áno. I keď celú pravdu by nemuseli vedieť...

To my je jasné.

"Tak smola. Dohodneme sa po prázdninách."

"Rose! Nemáš dnes čas? Aspoň na chvíľu?!" bol napálený. Rose si zavrela na chvíľu oči a zhlboka sa nadýchla. Nechcelo sa jej vymýšľať nejaký oblbovák, aby jej uverili. Potriasla hlavou a dala mu jasnú odpoveď. "Myslím že dnes mám všetko plné." Mrkla na neho a vrátila sa do Veľkej Siene, hľadajúc svojho brata Huga. Nakoniec sa víťazoslávne usmiala a podišla k nemu.

"Čús Hugo." Pozdravila a nevšímala si omámené pohľady jeho spolužiakov.

"Hmm ahoj. Potrebuješ niečo?"

"Si piš. Na prázdniny tu ostávam."

"Čo?!" Zvrieskol až mu zabehlo. "Čo si vravela?" stíšil hlas a pozeral na ňu ako na úplného blázna.

"Si v pohode bráško?" spýtala sa potichu a uprela na neho ustaraný pohľad.

"Nie, nie som Rose! Zabijú ťa! To je kvôli záškodníkom čo? Niečo plánujete?" spýtal sa nahnevane a vyskočil zo stoličky, ťahajúc ju ďalej od ostatných. Pretočila očami a dala sa do vysvetľovania.

"To tak nie je. Aj oni sami sú prekvapení, ale - ja tu jednoducho chcem ostať. Vieš, teraz som začala troška zanedbávať školu a chcem to dobehnúť. Veď vieš o tých skúškach a podobne." Začala klamať. Dobre klamať.

"Tak čo tak ti to neprejde." Už bol pokojnejší a viac menej zmierený.

"Takže pomôžeš s pracovaním na rodičoch? Aby neboli až tak nahnevaný?" spýtala sa tíško.

"Dobre. Ale najprv ich ty na to priprav."

"Idem im napísať list. Rovno im pošlem darčeky." Povedala s úsmevom, dala mu bozk na líce a bežala preč. Keď sa obrátila, zbadala znechuteného brata, ktorý si šúchal líce. Zo smiechom šla do svojej izby, kde napísala skvelí maskovací list. Poskladala ho, zobrala darčeky a šla do soviarne. Otvorila dvere, otriasla si mokré a celé zasnežené číny a pre ňou stál Scorpius zo svojimi gorilami.
 


Komentáře

1 Nessy Nessy | Web | 30. dubna 2009 v 19:48 | Reagovat

jeeee mas perfektny new dess

2 FReedoM FReedoM | Web | 30. dubna 2009 v 20:00 | Reagovat

Dikes :) Snaha bola :D

3 Nessy Nessy | Web | 30. dubna 2009 v 20:13 | Reagovat

nemas zaco je to kráááásne naozaj :)

4 Lostt Lostt | Web | 30. dubna 2009 v 23:25 | Reagovat

Pridavam sa k chvale na lay- takze obrazok v okraji to konecne vzdal?:D

5 FReedoM FReedoM | Web | 1. května 2009 v 8:39 | Reagovat

Lostt: Presne tak:D Včera som ani nechcela dať nový lay, ale že šak aspoň vyskúšam, či to ide. A šlo to! Musela som sa do toho pustiť, že kým mi to ide:D

6 tonks tonks | Web | 1. května 2009 v 15:22 | Reagovat

lay nádherný, kapitola super, časť s jimom menej super, ale koniec a pozeranie do očí, ktoré jej tak chýbali... wau.
ako sa tam zjavil ten kľúč (ktorý mi hrozne pripomína moje druhé ja, až na to, že je slušnejší...) a hovoril, že sa nemá spolčovať so scorpym, niečo ma napadlo. ako najlepšie poraziť luciusa? keď sa rose spojí so scorpiusom, tak by ho porazili. s by bol niečo ako snape - dvojitý agent :D len prosím, aby boli spolu. a prosím, aby na začiatku Ďalšej kapitoly "gorili" odišli a r a s zostali sami a  . . . :D
ps: lay je úplne super. v čom ho ty robíš?

7 FReedoM FReedoM | Web | 1. května 2009 v 18:53 | Reagovat

Tonks: Ďakujem a ešte raz ďakujem :)
Čo sa týka poviedky: :D Ja ti nič nemôžem sľúbiť či sa ti do bude páčiť, ale... Ja ani poriadne neviem, ako sa to vyvinie :D Ale teraz si mi jeden nápadík vnukla a síce to nebude ako si to napísala ty, no - dobrodružné to bude až až :D
A Robím to na GIMP2 Je to skôr na kreslenie, ale dá sa tam robiť aj tá grafika a podobne. Mne to vyhovuje viac ako fotoshope (a dlho mi travalo kým som sa naučila robiť na tom, aj na tom. Som antitalent na počítače :D)

8 tonks tonks | Web | 2. května 2009 v 13:15 | Reagovat

gimp poznám, veď v ňom robím úplne všetko. je oveľa lepší ako photoshop :D
no mne je jedno, či to bude podľa mňa, ale hlavné je, aby boli r a s spolu! to je jediná podmienka :D (ok, nie podmienka, ale keby bola s niekým iným, tak by som asi skočila...)

9 FReedoM FReedoM | Web | 2. května 2009 v 13:50 | Reagovat

Tonks: Len neskáč, len neskáč:D Bude to - zaujímavé:D A myslím, že ďalšia kapča sa ti bude páčiť :D

10 Lostt Lostt | Web | 2. května 2009 v 15:41 | Reagovat

Mojaaaa! Musim sa pochvalit- dokopala som sa k dalsej casti Melody of the blood:)Chapes, tebe to musim dat na znamost, v podstate to je poviedka na tvoju pocest:D:D:D

11 Evanska Evanska | 4. května 2009 v 20:28 | Reagovat

Takže aj obrázok? Super :)
Ja som to vedela! Presne som si myslela, že to bude kľúč k otvorení Voldyho hrobky! Bude mať Rose aj nejaké schopnosti? Si piš Blani, že ja som spokojná aj za teba :D S touto kapitolou :):):) A čo s tým Scorpiusom? Som zvedavá :D
ps: pripájam sa-skvelý dess :) Vlastná tvorba?

12 Evanska Evanska | 4. května 2009 v 20:29 | Reagovat

A samozrejme ďakujem za venovanie moja :):)

13 pimpinela pimpinela | Web | 7. května 2009 v 16:22 | Reagovat

Hm...zaujímavý nápad, že sa ten kľúč rozpráva s Rose, fakt sa mi to páči :)) Len dúfam, že jej moc nebude zakazovať stratávať sa s Scorpiusom, lebo nech si ma ten kľúčisko, či čo to je nepraje. :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama