4. kapitola - Strach zo života

4. února 2009 v 22:42 | FReedoM |  Poviedka - Strach zo života
No tak pridávam novú kapču a je to dosť - suché. Možno až jednu vec. Možno. Nie je to také dlhé, ako som plánovala, ale už bola hanba, že som tak dlho nič nepridala.
Táto kapitola sa volá Smaragdy a mne osobne sa celkom páči. Prajem príjemné čítanie hehe



1. Kapitola: Smaragdy
Bol pondelok a on sa náhlil na oneskorený obed. Taký hladný už dávno nebol a tak isto aj vyčerpaný. Sadol si k obľúbeným žiakom a nik ho ani len nepozdravil. Okrem Belly.
"Hmm. Čau. Potrebujem aby si mi spravil domácu úlohu z elixírov. Jasné? Chcem to mať hotové ešte dnes," ani sa na neho nepozrela. Len prehodila vlasmi a venovala sa jedlu.
Severus len zhnusene pokrútil hlavou a tiež sa pustil do jedla. Severusovi nič iné neostávalo, ako tú domácu úlohu z elixírov spraviť Belle. Nechcel mať problémy s ňou a z jej nápadníkmi, skôr omámenými tupcami. Jeho vzťah z Bellou bol takýto:
1. On jej spraví domácu úlohu a ona mu neublíži.
2. On potrebuje pokoj od všetkých a ona mu ho dožičí
3. Ona sa potrebuje uliať z hodiny a on jej pomôže
4. Ona potrebuje bábku na hranie, na vyrozprávanie sa a on je tam pre ňu
5. Potrebuje niekoho do spoločnosti bez toho, aby musel hovoriť, tak ona príde
Toto bol ich vzťah. Mali pred sebou tajomstvá, ale vedeli, že keď ich niekomu budú chcieť povedať, ten druhý si ho vypočuje a bude držať zobák. Samozrejme, že mu nepomôže, ale vypočuje si ho a to je pre obidvoch to hlavné. Či sú priateľmi? To ani sami nevedia, ale zrejme je to niečo podobné, ale nie je to tak osobné.

"Uhm. Čau," povie pohrdlivo Severus a očami blúdi po Bystrohlavskom stole.
Je tam a taká krásna... pomyslel si a jeho oči začali tento krát blúdiť po inom stole. Po stole, kde sedela jeho bolesť, smrť, nenávisť, láska. Všetky najpodradnejšie city a pocity ľudí.
Jeho záhadné oči sa bolestivo zabodli do dvoch smaragdov. Do tých krásnych smaragdov, ktoré majú nevyčísliteľnú cenu pre neho a teraz možno aj pre toho hlupáka Pottera.
Lili sa mu smutne a sklamane pozrela do očí a on tam uvidel... Bola to slza? Naozaj boli jej smaragdy vlhké? Severus zakryl svoje skutočné pocity nahodiac tú kamennú masku a záhadné trpiace oči. Znova to bol ten necitlivý a neoblomný zbabelec menom Severus Snape s prezývkou Ufňukanec.
Lil vstala od stola a rýchlym a pre Severusa bolestivým krokom bežala preč.
"Pri merlinových spodkoch! Si hlupák!" okríkla Severusa Bella, ktorá si všimla Seva a i Lil. Severus to pochopil tak, že má ísť za ňou. Oni si rady nedávali, ale ako si všimol sú aj výnimky.
Severus sa zhlboka nadýchol bežiac preč a nevnímajúc nič okolo seba. Teraz videl len tie očká. Také krásne, ustarostené. Je tam šanca? Je šanca, že nakoniec niečo k nemu cíti? Vedel že nie, ale v tom rozlámanom srdci dúfal v opak.
"Lil!" zakričal na tmavej chodbe a ona zastala, ale neotočila sa.
"Lil," zašeptal a podišiel k nej chytiac ju za ruku. Ona si ruku vytrhla.
"Čo sa s tebou deje?" spýtala sa zmetene a už sa otočila. Jej bledučká tvár bola celá mokrá a smutná. Severus sa len nešťastne zaryl do jej očí, nevediac čo povedať. Len tam stál a snažil si zapamätať jej tvár, oči, nos, pery...
"Vysvetli mi to. Spravila som niečo?" zašepkala a trasľavou rukou si zotrela slzy.
"Nie. Nič si mi nespravila," iba si mi dobodala srdce, ktoré sa zakaždým, keď na teba hľadím odlomí o kus. Ale to nie je nič. Už nie som ani poradne človekom, ale to tiež nevadí. Hlavné je, že ty budeš šťastná či so mnou, alebo bezo mňa. Ide len o teba.
"Ja... Ja neviem čo robiť. Vtedy si tak náhle odišiel... Čo sa deje?" spýtala ja jemnučkým a sladkým hláskom a Severus si ju pritiahol na hruď. Ona zaryla nechty do jeho pliec a začala vzlykať. Ako keby tušila, čo chce Severus povedať, spraviť. Potreboval sa nadýchnuť jej vlasov. Potreboval ju cítiť. Bola to jeho droga.
Hladil ju po jej jemných lesklých vlasoch a po jej útlučkých pleciach. Nahol tvár k jej uchu a zašeptal jej: "Ty mi nikdy neublížiš Lil. Ty nie. Ja ubližujem tebe a i sebe. Prepáč, prepáč..." šepkal úprimne a vedel, že Lil nikdy nebude vedieť ich pravý význam. Nikdy.
Tak tam stáli pol hodinku a navzájom sa ospravedlňovali a hovorili si slová útechy, ktoré ani na jedného neúčinkovali tak, ako by mali.
"Už je dobre?" spýtal sa Sev a v očiach mal trochu citu, ktorý sa celé roky snažil schovávať. V jeho očiach bola neha a i trošku lásky.
Lil sa odsunula od neho a jej smaragdy sa trblietali, no už nie tak, ako pred tým. Už jej líca boli suché a to aj vďaka habitu Severusa, na ktorom mala zaborenú tvár. Lil jemne prikývla.
"Vadilo ti, že chodím s Jamesom?" ďalší úder a zo srdca Seva a z jeho ľudskosti neostalo nič. Ako to, že sa to nedozvedel? Ako, prečo?
Sev strnul, ale aj napriek tomu sa jej obrátil chrbtom a nedal nič znať. Ťažko dýchal, tak zadržal dych, ale márne. Myslel si, že už nemá žiadne srdce, ale mýlil sa. Znova. Cítil ako ho bolí a ako sa mu snaží ujsť, ako sa štvrtí a drobí... Jeho oči vlhli. Nechcel plakať, no nevedel či to ovládne. Je predsa muž!
"Aj preto," bál sa, že sa mu zatrasie hlas, ale jeho hlas bol chladný, tvrdý, necitlivý. Taký, ako ho máva obvykle.
"Nechcela som ti ublížiť," povedala jemne a priblížila sa zozadu. Že by pochopila? Že by sa nejako prezradil a ona to zistila? Zhrozil sa. Ona to nesmie vedieť! "Sev, ja som to nechcela. Viem, ako neznášaš Blacka a ako aj Jamesa, ale... Ja naozaj mám rada Pottera. James nie je taký ako predtým a... Je mi to ľúto, "zašeptala a hlas jej zlyhal. Severus stisol pery a i oči. Chcel zmiznúť, no musel ešte niečo spraviť. Niečo, prečo sa s ním Lil už nikdy nebude chcieť baviť, prečo ho odsúdi, prečo ho bude nenávidieť... Oprávnene ho bude nenávidieť, ale takto to bude lepšie. Otočil sa a mal znova tajomné oči, ale už aj bolestivé. To nedokázal skryť. Tvár bola kamenná a tvrdá.
"Ty si si vybrala," povedal ľadovo a neprístupne. Lil stuhla.
"Už sa nemám o čom s tebou baviť. Aj tak si len úbohá chudera, ktorá sa zahadzuje s kýmkoľvek. A ako bonus si humusáčka," povedal pohrdlivo zhnusene a za to sa nenávidel.
Lil sa roztriasla a jej hruď sa rýchlo nadvihovala a znova klesala. Jej smaragdy boli také vlhké, aké ešte neboli. Slzy jej tiekli potokom, ale Severus tam len stál s ľadovou tvárou a nedal na sebe poznať tú ukrutnú bolesť, ktorú cítil.
"Toto si nepovedal vážne Sev. To by si nepovedal..." šepkala, že ju skoro nebolo počuť. Nebolo vidno, že by si bola istá tým, čo povedala.
Začala cúvať.
"Ale myslel. Hovorím čo cítim Li... Evansová," povedal tvrdo a zodvihol bradu dohora.
"Nie," povedala v plači a krútila hlávkou.
"Ale áno. Si chudera Evansová! Chudera a ja ti už nemám čo povedať. S takou špinou ako si ty sa ja nezahadzujem," povedal pohrdlivo a myslel, že sa zosype na zem.
"Sev," zašepkala a kľakla si na zem.
"Presne tak Evansová. Si špina, ktorá patrí na zem. Do odpadkov humusáčka. Je mi z teba zle," z jeho tváre vyžaroval hnus a odpor, ale keby vtedy Lili zodvihla pohľad zo zeme a keby ich nemala tak zahmlené slzami, videla by mu na očiach bolesť - strach, bolesť - odpor, bolesť - nešťastnú lásku.
Severus sa nemohol pozerať na tú nešťastnú, ale krásnu kôpku na zemi.
Lil sa pozrela na neho, no pre plač v tým očiach nevidela to, čo by mala. Severus sa posledný krát zaryl do tých smaragdov, pre ktoré dýchal a bežal preč.
Bežal a bežal a netušil kam. Každú chvíľu hrozilo, že vybuchne a z jeho srdca neostane nič. Že tam bude len diera, ktorá sa nikdy nezacelí.
Severus bežal a nedokázal prestať. Bál sa, že keď zastaví, dobehnú ho jeho klamstvá, jej slzy... Bežal až kým nebol na pokraji síl. Zastal pred jednou učebňou, otvoril dvere a vtedy... Vtedy už naozaj nevládal. Vtedy zistil, že nedokáže cítiť nič viac, ako bolesť, smútok. Kľakol si na zem a chytil si tvár.
Pod jeho bielymi a dlhými prstami ucítil niečo, čo poukazovalo na to, že je síce človek, ale ktorý nežije, ktorý je mŕtvy. Cítil niečo teplé, mokré, ktoré cíti len človek. Kľačal a plakal. Nebol to ten normálny plač pri ktorom človek vzlyká. Bol to plač pri ktorom padali len slzy, no človek nevydá ani hláska.
Bol tam hodinu, dve dokonca možno aj tri. Iba bezducho hľadel pred seba a snažil sa čo najviac pocítiť tú bolesť. Chcel trpieť, lebo si to zaslúžil. Zaslúžil si tú bolesť, kvôli klamstvám čo jej povedal, kvôli jej bolestivej hrudi, kvôli jej smaragdom.
Prečo jej tak ubližujem? A prečo som sa musel zaľúbiť práve do nej? Prečo? Otázka prečo, je tá najhoršia. Je na ňu najviac odpovedí, ale i tak je zákerná. Je tam veľa spôsobov na odpoveď, no nikdy nie taká, akú chceme. Tak prečo? Hmm?
Zase nič. Žiadna odpoveď, ktorá by mi pomohla, ktorá by ma usmernila, ktorá by mi to všetko vysvetlila. Je tu ticho a tma. Tma, ktorú nenávidím a ticho, ktoré je mučivé, ale ktoré je lepšie, ako jej prekrásny smiech, plač a celkovo jej sladučký hlások.
Chcem trpieť. Chcem a musím! Toto si nikdy neodpustím. Nesmiem.
Chcem trpieť a chcem zomrieť. Chcem byť mŕtvy a nikdy toto nezažiť. Ale musím žiť a odpykávať si svoje činy. Musím odísť z toho to sveta a až potom, keď budem dostatočne poučený a zmučený týmto životom.
Slzy sa mu už neliali. Zotrel si poslednú slzy, ktorá ani len nestihla vykĺznuť z čierneho oka a vyšiel von. Chodby boli prázdne, tiché, také ako aj tá prázdna učebňa. Cez malé okienka prenikalo slabučké svetlo mesiaca, ktoré akoby sa mu vysmievalo a i karhalo ho vzájomne.
Po tme sa dopravil do izby a o malú chvíľočku ustarane a zmučene zaspal.

Ráno bolo také bolestné, ako to len šlo. Niečo obrovské a tvrdé ho ťažilo na srdci i duši. Ťahalo ho to k zemi a on sa tomu nedokázal vzoprieť. Vstal z postele a jeho telo bolo unavené a srdce zronené. Postavil sa a prehodil si cez seba čierny lesklí župan. Porozhliadol sa okolo seba, no všetci znova spali. Ešte len svitalo a to sa Severusovi vždy páči, ale teraz... Teraz sa tam ani len nedokázal pozrieť.
Pomalým krokom iba v župane vykročil do klubovne. Pozrel do tam, no nik tam nebol. Sadol si do kúta a premýšľal. Vlastne nedokázal premýšľať. Iba priezračne pozeral pred seba a snažil sa nadýchnuť a vydýchnuť bez bolesti. Nešlo to. Tá tupá bolesť tam stále bola a nechcela prestať. Malo to aj svoje výhody. Naozaj trpel, presne tak, ako chcel a vedel, že aspoň trocha srdca mu ostalo. Že stále dokáže cítiť. Aj keď bolesť.
Bol si úplne istý, že nikdy - nikdy nebude tak ľúbiť a tak isto vedel, že nikdy nezabudne. To nešlo... Bolo to nemysliteľné.
Čakal tam hodinku a stále tupo hľadel pred seba. Do klubovne pomaly prichádzali žiaci a pravdaže si ho nevšimli až na...
"No čau. Tú úlohu mám?" Severus neodpovedal.
"Severus?" spýtala sa Bella, ktorá stále pred ním v ľahkých čiernych šatách.
"Hmm?" spýtal sa neprítomne a ďalej tupo hľadel pred seba.
"Spravil si mi tú úlohu alebo nie?!" zasyčala rozladene Bella.
"Nie," odpovedal jednoducho a fádne.
"Je ti dobre? Ja to dnes potrebujem! Si hlupák Severus Snape!" zakričala na neho a čakala či jej to slovo hlupák nejako vráti, ale on bol stále ticho.
"Pri merlinových spodkoch si v poriadku?" Bella nadvihla jedno obočie a kľakla si na zem tak, aby sa mu mohla pozerať do očí.
Severus len jemne zavrtel hlavou a odvrátil hlavu.
"Severus stalo sa niečo?" Bella sa uškrnula, ako by pochopila.
"Tak že Lilinka. Už chápem Severus." Zasmiala sa a dúfala že ho vyprovokuje, no on sa ani len nepohol. Až po minúte jej povedal:
"Dnes ma budeš kryť. Potrebujem sa na celí deň uliať Bella," povedal jej a ďalej pokračoval v agónií.
Bella len vystrašene prikývla a odšuchtala sa preč. Bella ani len netušila čo sa deje so Severusom a ani on tomu moc dobre nechápal. Cítil sa... On vlastne ani necítil. Akoby umieral, jednoducho ho prepadla agónia. Smrť.
Tak to pokračovalo niekoľko dní. Ani jeden učiteľ nezbadal, že chýba Severus, až na profesora elixírov.

Bella sa Severusovi pár krát dokonca snažila niečo povedať, pozhovárať sa s ním, ale on nič. Neodpovedal. Stále pred sebou videl tie slzavé smaragdy. Tie prekrásne a trpiace smaragdy, ktoré on tak zranil a zničil.
A Jef mu chcel pár krát ublížiť, ale keď si všimol jeho agónie a neprítomnosti, tak na to zabudol.

Ležal na boku postele a znova len tak hľadel do prázdna. Bol to už týždeň a on nič nepovedal a s nikým sa nebavil. Sem tam šiel na raňajky, ale to nie moc často. Bella mu nosievala jedlo a dokonca tam bola aj istá ochota. Ako keby si robila o neho starosti.
Do izby vletela nejaká osoba, no Sev ju nezaregistroval.
"Ak dnes nevylezieš z postele Snape, prisahám že ťa zabijem, ale bo ťa odtiahnem do nemocničného krídla! Vyber si!" zvrieskal po ňom známi hlas. Bola to Bella celá ružová v tvári a riadne napálená.
"Včera si sa aspoň prekonal a šiel si sa navečerať ne Veľkej siene, ale dnes... Zjedol si len jeden toast! Severus, keď okamžite nevylezieš z postele ja ťa začarujem na stĺp. Nie, to radšej nie. Ešte by si mi poďakoval. Začarujem ťa, aby si tu tancoval, tak teda makaj Severus!" Severus pomaly zodvihol zrak k nej. Cítil sa prázdno. Úplne prázdno.
Oči od nej znova odvrátil a hľadel na baldachýn.
"Severus!" zakričala po ňom výhražne. Je už večer a ty si nič nejedol! Skoro!" opravila sa a už stála pri ňom., "Vstávaj a hneď!" Bella už bola naozaj poriadne napálená. Zodvihla prútik a namierila ho na Severusa. Už chcela otvoriť ústa, ale Severusove pery boli rýchlejšie.
"Dobre Bella," povedal bez štipky nejakého citu. Pomaly a bolestivo sa zodvihol a spolu s Bellou vyrazili na obed. Po cesta sa pridali aj iný a Severus predpokladal, že sa môže ľahšie vypariť. No smola. Bella ho chytila pod pazuchu a vliekla ho pri sebe ako bábku.
Donútila ho, aby do seba napratal čínu a iné pre neho nechutné a odporné veci. Severus chcel odísť, lebo pre neho tam bolo priveľmi rušno, keď zrazu...
"Sev?" spýtal sa ho jemnučký hlások. Severus zavrel oči a neobrátil sa na Blanku.
"Sev, dávno som ťa nevidela a... Mohli by sme sa len tak porozprávať?" Blanka stála neste sa ním a k tomu pri Slizolinskom stole. To nebol dobrý nápad.
"Prepáč, ale nemám náladu sa s niekým rozprávať," povedal ľadovo a nevnímajúc svoje slová."
"Aha," povedala smutno. Severus sa na ňu pozrel, no ona odchádzala. Prišlo mu jej ľúto. Ona sa zrejme o neho strachovala... To je hlúposť! Ako by sa také božské stvorenie mohlo o neho báť?
Severus si spomenul na ďalšie božské stvorenie a - pocítil obrovskú bolesť. Cítil že ho roztrhne.
Nadýchol sa a vydýchol, ale nepomohlo.
"Čo tu hľadala tá šľapka?" spýtala sa uštipačne Bella, ktorá ich po celí čas nebadane počúvala.
"Nič. Chcela sa len porozprávať," šepol a hľadel do kávy pred ním.
"Uhm. Čo si nešiel s ňou? Možno by ťa prebrala z tvojej agónie," povedala Bella a zodvihla bradu do hora. Žmurkla na nejakého siedmaka a hodila na neho tajomné oči, ktoré sa naučila od Seva.
"Nechaj to tak Bella. Idem preč," znova šepol a myslel že skolabuje. Uvidel dva smaragdy, ktoré hľadeli do jeho čiernych. Bolelo to. A ako.
Stála desať metrov pred ním a bola ako socha. Zamrzla tak, ako Severus. Sev nedokázal hľadieť do tých čistých a nepoškvrnených očí. Bola tam a smutne hľadela na neho. On len odvrátil zrak ako pravý zbabelec.
Vo vnútri jeho duše všetko kričalo a bolelo. Tvár mal smutnú a divno skrivenú. Bolestivo zavrtel hlavou a... preletel okolo nej, div ju nezhodil. Keď prešiel popri nej, znova ucítil jej božskú vôňu... Všetko sa to znova vrátilo. Tie dni, čo bol zavretí v izbe vyšli nazmar. Stačilo že ju raz uvidel a všetko bolo znova tu.
Vletel do prázdnej učebne kde sa zosypal na stôl. Už nevládal. Jednoducho to nešlo. Bolesť bola priveľmi veľká a nedokázal sa ovládať a... Chcel sa zabiť, no nechcel to mať také ľahké. To by bolo priveľmi jednoduché.
Ďalší deň bol... Vôbec bol? Severus bol ešte v hlbšej depresií a úplne prepadol agónií. Bella to vzdala a nechala ho tak. Po týždni, ktorý Sev absolútne nevnímal sa niečo v ňom zlomilo. Nie srdce. Srdce už skoro nemal, ale...
Ako keby sa prebral a nevedel isto čím to bolo. Aj rečami, ktoré na neho vyprskla Bella, ale aj tými krásnymi modrými očami. Nie zelenými smaragdami. Tie sa snažil vytlačiť z mysle, no neúspešne.
 


Komentáře

1 Lostt Lostt | Web | 7. února 2009 v 11:25 | Reagovat

Kapitola samozrejme nadherna, sak vies ze tato poviedka je pre mna nieco "extra":) To je ako ked niekto stoji pri zrode niecoho velkeho (nemusi ma nikto chapat, to nic). Ale ked by som mohla poprosit, asi to nikomu neprekaza, iba ja som fajnovka- ale nemohla by si zmenit farbu pisma stranky? Pretoze sa mi to tazko cita- a ked je niekto slepy ako ja, ze to az hranici s postihnutim(njn, trochu prehanam), treba mu pomoct, nie? Keby si bola taka zlata, moja, dakujeeem:)

2 FReedoM (alias Blanka) FReedoM (alias Blanka) | Web | 7. února 2009 v 15:43 | Reagovat

idem to zmeniť moja a dakujem :)

3 Lostt Lostt | Web | 7. února 2009 v 22:56 | Reagovat

Velmo-pekne dakujem:) Teraz si to citanie uzijem este viac:)

4 Evanska Evanska | 16. února 2009 v 18:03 | Reagovat

ach moja :) to bolo prenádherné :) aj pre mňa je táto poviedka niečo extra... Sev je tu presne taký, ako som si ho predstavovala.. taký obetavý a skvelý.. ale bol na Lili naozaj tvrdý. Lenže tak je to lepšie, hoci on sa trápi. Vážne nádherné mojenko. Si spisovateľka s veľkým S.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama