14. kapitola - Rose

8. února 2009 v 19:20 | FReedoM |  Poviedka - ROSE
Viete že mám dosť veľké nervičky? Asi nie. Tak to trocha vysvetlím. Tato mi zapína počítač len od 08:00 do 22:00. Je to normálne? Je to môj počítač! (Nechávam sa trocha uniesť)
A viete prečo mi ho vypína? Že aby som sa učila na monitor atď. Ako sa môžem teraz učiť, keď čítam twilight štvorku. Nenormálne.
A ja počítač neviem znova zapať, lebo tato je programátor, to znamená, že o počítačoch vie až moc. A ked pridáme že som antitalent na počítače...
Hehe. Fakt som sa nechala uniesť. No a teraz ku kapče k Rose. Možno to nebude to pravé orechové, ale dúfam, že sa bude aj tak páčiť. Prajem pekné čítanie a ďakujem za predošlé komentíky :)



14. Kapitola: Závery, úvahy, zistenia

Vošla
do poloprázdnej klubovne. Nevedela čo robiť a tak sa rozhodla ísť pozrieť na oznamnú tabuľu. Zase tam boli len samé hlúposti, tak ich rovno preskakovala. Ale našla plagát, ktorý hovoril o dnešných raňajkách, síce tam pre ňu nebolo nič zaujímavé. Skoro to isté čo ona vedela a počula od pani riaditeľky.

Bola už o niečo pokojnejšia, čo sa týkalo večera. Vedela, že chlapci na niečo prídu a spolu zoberú ten list a spália ho, alebo nejakých spôsobom zničia.
Išla do spálne pre nejaké úlohy a stretla po ceste Mariu, ktorá zrejme nič mliečne a ani žiadne palacinky nejedla. Bola úplne normálne. Trochu sa s ňou zarozprávala a potom šla Rose nazad do klubovne.

Sadla si do svojho kresla, skrížila si nohy a začala si robiť domáce úlohy.
"Ahoj Rose." Pozdravila ju okoloidúca Alex.
"Ahoj Alex. Prosím ťa, povieš mi či teda bude v ten piatok ten metlobalový tréning?"
"Oh. Ani ja zatiaľ neviem, ale neboj sa, budem ťa informovať. A iba tak mimochodom, sekne ti to." Polichotila Alex, Rose.
"Ďakujem. Tuším si zmenila farbu vlasov?" Spýtala sa Rose a Alex sa zastavila meter pred jej kreslom v kúte.
"Hej. Bolo treba zmenu. Viem, je to šialené, ale to som ja." Povedala diabolsky Alex. Jej vlasy mali bledo ružovú farbu a sem tam trčal tmavo ružový pramienok. Na väčšine dievčat by to vyzeralo hrozne, ale na jej bledučkej pokožke, z nádychom do bronzova a krátkych vlasoch to vyzeralo úžasne.
"Vyzeráš v tom zlatučko. Ide ti to."
"Dikes," povedala s jemným smiechom. "A inak, tamten chlapec na teba stále pozerá. Vyzerá to ako keby sa ťa snažil zhypnotizovať, alebo niečo podobné." Alex sa znova slabučko zasmiala a ukázala prstom na chlapca sediaceho za stolom, natočeným k nej. Bol skoro na opačnej strane klubovne. Bol to ten s ktorým sa v sobotu rozprávala za Bystrohlavským stolom, to bol deň, keď sa snažila nehádať s Malfoyom.

Keď sa na neho Rose pozrela, v okamihu odvráti zrak. Rose sa usmiala a pozrela sa znova na Alex. Cítila, že znova zružovela.
"Uhm." Zaškerila sa Rose a hanbila sa dokonca pozrieť sa do očí Alex.

"Tak ja idem." Zasmiala sa, tento krát nahlas a odkráčala(vyletela) hore schodiskom. Po nej ostala len ružová škvrna pred jej očami a Rose predpokladala, že to boli jej vlasy. Rose jemne zavrtela hlavou a vrátila sa k domácej úlohe z Dejín mágie.

Potom ako ju Alex upozornila na to, že ten chlapec na ňu hľadí, sa Rose nedokázala na nič sústrediť. Jedine na čo sa sústredila, bez toho aby chcela, bolo to že sa snažila zistiť, či on hľadí na ňu. Nechcela sa na neho pozerať tak sa snažila to vycítiť ženskou intuíciou, no po piatich minútach došla k záveru, že ona ženskú intuíciu asi nemá.
Neovládla sa a pozrela sa smerom k chlapcovi. Stále na ňu hľadel a znova uhol pohľadom. Po minúte to Rose znova nevydržala a pozrela sa.
Jeho oči viseli na tých jej. Tento krát neuhol a Rose sa nesmelo usmiala a on to opätoval.

Rose bola znova vyšokovaná zo svojej reakcie a tak sa rozhodla, že bude lepšie keď sa sprace. Zobrala svoje veci a pomalým, podlamujúcim krokom išla ku schodom (iba ona si myslela, že ide pomaly, ona pomaly nevedela chodiť). Ešte raz sa pozrela na neho, no tento krát sa on usmial prvý. Opätovala úsmev krajším a žiarivejším a rýchlosťou blesku bol vo svojej izbe, ležiac na posteli.

Skoro primliaždila chuderku Lucy, jej mačku. Tá na ňu zúrivo zamňaučala a išla si ľahnúť na druhú posteľ, ktorá patrila Angele.

Po ďalších piatich minútach, kedy sa snažila vypnúť si mozgové závity, došla ku krátkemu záveru. Zistila, že ten chlapec nie je priemerný, ale veľmi pekný, plus s krásnym úsmevom.

Nikdy sa jej chlapci príliš nepáčili a nikdy si ich ani nevšímala. Na také veci nemala čas, ale teraz... Teraz nevedela čo spraviť. Keby bola tou Rose pred tým po prvé: nik by sa na ňu nepozrel a už vôbec by sa na ňu neusmial, tak že, k takému to čo si, by nikdy nedošlo.
Po druhé: aj keby sa stalo, čo sa stalo, stará Rose by to ignorovala a už v živote by sa na neho nepozrela a vyhýbala sa mu.
Lenže čo nová? Snažila sa ignorovať vlastné myšlienky.
Znova vytiahla úlohy a hodinu si ich robila a druhú sa učila. Už myslela, že z toho zošalie a tak sa rozhodla, že sa pôjde na obedovať.

Obed dopadol už viac menej v poriadku. Žiadne čudné zvuky, žiadny bláznivý spolužiaci, proste mala pokojný obed.

Potom sa znova vrátila k úlohám, ale nezabralo jej to toľko času ako predpokladala a tak sa znova začala flákať po škole.
Vyšla po schodisku na piate poschodie. Zabočila do jednej z chodieb, ktoré sa príliš nepoužívali a narazila na dvere, ktoré si doteraz nepamätala. Pristúpila k nim a snažila sa ich otvoriť, no vôbec to nešlo. Vytiahla prútik a skúšala všemožné kúzla, ale dvere sa neotvorili.
Pokrčila plecami a pokračovala ďalej. V škole mali veľa takýchto pozamykaných dverí, ale zatiaľ väčšinu otvorila. Ešte chvíľu nad tým rozmýšľala, ale potom čo sa stalo o pár sekúnd jej to úplne vyfučalo.
"Ešte niečo musím vybaviť láska." Rose úplne zamrzla. Za sebou počula dva páry nôh. Jedny šli k nej a druhé šli na opačnú stranu.
Ten čo sa približoval bol Malfoy, to už spoznala.
Rose nevedela čo spraviť, len nahodila grimasu a šuchla sa za sochu nejakého tučného mnícha. Zavrela si oči a snažil sa byť neviditeľná. Keď dokázala byť neviditeľnou pre všetkých žiakov celé roky, tak toto musí byť hračka. Toto si vravela, ale príliš to nepomáhalo.

Počula ako okolo nej prešiel Malfoy pomalým, ladným krokom. Zrazu ju niečo napadlo. Vedela, že je to hlúposť, no jej to nedalo.
Pomaly vyšla z poza sochy a keď sa pozrela na ľavo, zbadala chrbát Malfoya.
"Kam že, kam že." Povedala hlasito Rose. Malfoy zastal a jemne nahol tvár k nej. Videla mu len líce a kúsok oka. Zo vzdialenosti šiestich metrov zbadala, že sa mu líce pohlo a to bol znak, že sa usmial.
"To ťa trápiť nemusí." Povedal ostro a ľadovo. Nesedelo to k jeho úsmevu. Možno sa trocha sekla.
"Och, čo máš takú zlú náladu. Tvoje dievča ťa neuspokojilo?" Spýtala sa Rose a naozaj netušila, kde bol a s kým.
"Opakujem, TEBA to trápiť nemusí." Povedal, už jemne nahnevano. Jeho nikdy len tak niečo nerozhádzalo, ale tento krát...
"No dobre. Akurát dnes mám takú skvelú náladu na podpychovanie a ty mi to tak kazíš." Robila sa, že je odutá. Malfoy sa otočil a si síce nebola istá kde boli, ale bola si istá čo robili. Mal rozopnutú čiernu košeľu a pod ňou mal len bielu pokožku. Tmavo modré rifle mu skvele sadli, ale mal vyhrnutú nohavicu a rozcuchané vlasy.
Tak , ako si ona premerala jeho, on si premeral ju. Bolo vidno, že je spokojný z výhľadom.
On stále nič nehovoril, no jeho oči to spravili za neho. V jeho bledo modrých očiach, ktoré boli až do šeda, bolo vidno, že dnes on pre zmenu nemá náladu na hádanie. Videla, že je dosť vytočený a nahnevaný.
"Ak ti to nebude prekážať Malfoy, pridám sa." Rose vykročila pomalým krokom k nemu.
"Čo ak poviem, že mi to vadí?" spýtal sa ostro, no čakal na ňu.
"Tak máš smolu, lebo som sa už pridala." Usmiala sa. Išli po tichu a vyzeralo to ako keby ani jeden nevedel kam. Zo strany Rose, to aj tak bolo.
"Prečo máš takú zlú náladu Malfoy?" Spýtala sa ľahostajne. Vlastne jej to nebolo jedno, ale chcela aby to tak pôsobilo.
"Dnes kladieš priveľa otázok." Pokrútil hlavou a neodpovedal na otázku.
"Ako myslíš. Dnes toho z teba moc nedostanem však?" Neodpovedal.
"Malfoy, vieš o tom že je neslušné neodpovedať dievčaťu na otázky?"
"Už viem." Odpovedal krátko a vyzeral, že jeho hnev sa viac menej pominul.
"Ten druhý človek - čo odišiel - bola Amy? Tak nejako sa volá nie?" Spýtala sa Rose a dúfala, že aspoň na toto odpovie.
"Ty si nás nevidela?" Spýtal sa a znova neodpovedal na otázku. Malfoy nahodil
kamennú tvár, no oči ho znova zradili. V jeho očiach vzplanula nádej.
"Ty sa bojíš že som ťa videla?" Rose sledovala každý odlesk v jeho očiach a dúfala v ďalšiu zradu jeho očí.
"Nie, nebojím sa." Povedal to priamo, ľadovo. Naozaj to hovoril úprimne, teda tak to Rose videla.
"Tak si teda bol s tou Amy?" Zaškerila sa Rose.
"Hmm, áno. Robila mi istú spoločnosť." Rose sa zasmiala.
"Čo? Nezdá sa ti niečo na tom dračica?" Hneď ako jej povedal dračica, Rose sa naozaj aj rozohnila, ako pravá dračica.
"Nevolaj ma dračica." Zavrela na chvíľu oči, aby sa upokojila a potom pokračovala.
"Nesedelo mi tam to slovné spojenie ROBILA MI ISTÚ SPOLOČNOSŤ." Znova sa zasmiala.
"Načo narážaš?" Spýtal sa ako keby nepoznal odpoveď.
"Och, nerob sa. Vieš veľmi dobre na čo narážam." Povedala pochybovačne Rose a zrýchlila do tempa, ktoré bolo bez tak dosť rýchle.
"Nemôžeš vedieť čo sa tam dialo."
"Ale domýšľam si a to nie je príliš ťažké."
"A na čo si teda prišla? Čo si zistila?"
"Tak že, boli ste v nejakej učebni..." Nedopovedala, lebo jej do reči skočil Malfoy.
"Nedarí sa ti. Nie -
v učebni sme neboli."
"No dobre, ale kde potom? V sklade? V komore?" Malfoy len krútil hlavou.
"Tak dajme to mu že v miestnosti. Neskôr na to prídem," Malfoy sa uchechtol, ale Rose po ňom len šľahla pohľadom a pokračovala. "Určite ste sa tam len nerozprávali a nebozkávali. To my je jasné..."
"To rozprávanie vyškrtni." Povedal Malfoy a stisol pery, aby sa nezasmial. Rose mala polootvorené ústa a nadvihnuté obočie, ale nevzdala sa a pokračovala.
"Tak že ste tam robili to čo si myslím?" Spýtala sa.
"A čo si myslíš?" Chcel ju donútiť, aby to povedala nahlas a to ju hnevalo.
"Dobre vieš čo si myslím." Povedala nahnevano.
"Nie neviem, ale bol by som rád, keby som vedel o čom tak môže rozmýšľať taká byfla. I keď to nie je také ťažké..." Nad poslednou vetou sa zasnil.
"Si naozaj vtipný. Ja som zvedavá nad čím môže tak rozmýšľať taký nadržaný, arogantný, namyslený pako." Bola trošku nahnevaná.
"S tým ti nepomôžem. Takého nepoznám." Povedal a víťazoslávne sa usmial.
"Ale musíš poznať nadržaného, arogantného, namysleného, sebeckého paka." Vyhŕkla.
"Myslíš svojho bratránka? Prepáč, ty sama nevieš všetky mená tvojej rodinky. To sa iba mne zdá, že ste sa premnožili?" Rose bola naozaj nahnevaná a znova pocítila hnev, nenávisť a odpor ku Scorpiusovi.
"Niekto musí vyhubiť tú háveď menom Malfoy. Vieš, ja sa nemám začo hanbiť. Ty by si sa mal. Za svojho otca a i deda a vlastne za svoju celú pošahanú rodinku!" Rose zvýšila hlas a zakusla si do jazyka, aby zase niečo jedovaté nepovedala. Vedela, že to prehnala, ale aj on to prehnal, to bolo jej ospravedlnenie.
"Taká špina, ako si ty, nebude takto rozprávať o mojej rodine!" Zvrieskol a obaja zastali a hľadeli si do očí.
" A ak áno?! Čo spravíš?!" Rose sa nechala unášať svojím hnevom a nenávisťou. Priblížila sa o dva kroky bližšie k nemu a zodvihla pri tom bradu.
"Spravím niečo, čo by ťa mohlo mrzieť!" Tiež sa priblížil o dva kroky k nej. Delili ich len dva centimetre.
"A čo by ma malo mrzieť?! Jedine to, že som nepovedala viac tej krutej pravdy! Jedine to!"
"Drž hubu. Nepýtal som sa ťa na tvoj názor o mojej rodine." Zasyčal.
"Ani ja som sa ťa na nič nepýtala." Povedala cez stisnuté zuby a Malfoy sa sarkasticky zasmial a pri tom odvrátil tvár.
"Máš problém?" Rose za mu nenávistne zahľadela do očí a snažila sa ich rozdrviť pohľadom.
"Mám ich a veľa."
"Mám ti pomôcť jeden z nich vyriešiť?"
"Ty? To by mi tak chýbalo. Fuj! Tvoja rodina je samý zradca krvi."
"Toto je tvoj ďalší problém? Nedokážeš sa vyrovnať s tým, že sa nik už nedelí na humusákov, čistokrvných a zradcov krvi? Ty si pod moju úroveň. Nie ja, za to že nemám podľa teba čistú krv. Hlavné je, že som aspoň schopná nejakého kladného citu. Tvoje maximum je cítiť odpor, nenávisť. To je všetko." Povedala potichu Rose s hnusom. Otočila sa a za sebou nechala skameneného Malfoy, ktorý bol zrejme dobre napálanený.

Rose išla najrýchlejšie ako vedela. Vždy keď bola nahnevaná, tak šla rýchlo, ako keby ju tá nenávisť a zloba poháňali.
Nevedela kam ide, kde je, ale stále pokračovala. Nedokázala zastaviť.
Takto strávila dokonca i večer. Túlala sa a vybíjala si zlosť na malých prváčikoch, duchoch a ľuďoch v obrazoch.
 


Komentáře

1 Katka Katka | 8. února 2009 v 20:38 | Reagovat

super konečne dalšia kapča :)) wow ten Malfoy je ale protivný:DD pekné P.S.:Twilight 4 ROCKS!!!:-)

2 pimpinela pimpinela | Web | 8. února 2009 v 23:50 | Reagovat

uaaaaa, to bola supeeeerna kapitolka, som zvedavá ako to bude s Malfoyom pokračovať a tak isto s Jimom.

:DDD

3 Lia Lia | 9. února 2009 v 19:18 | Reagovat

hmmmmmmmmm.....zaujimave..dracica sa fakt stava dracicou:D

4 Ada Ada | 19. února 2009 v 20:41 | Reagovat

heh tak to ťa úplne chápem...mne tiež vypli comp....no som ináč zúrila:D....

5 FReedoM (alias Blanka) FReedoM (alias Blanka) | Web | 20. února 2009 v 21:33 | Reagovat

Dik za pochopenie :)

6 Evanska (alias Cassie) Evanska (alias Cassie) | 28. března 2009 v 21:00 | Reagovat

Och! To mi ušlo tak veľa kapitoliek? Idem to dobehnúť :D Dračica :D Tá hádka s Malfoyom bola super! Kde Rose chodí na tie hlášky?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama