7. kapitola - Rose

5. ledna 2009 v 19:10 | FReedoM |  Poviedka - ROSE

Tak, teraz sa mi celkom darí v písani a dúfam, že mi moje bleskové písanie vydrží . Túto poviedku som sa rozhodla venovať babám, ktoré mi napísali pekné komentíky (Katka, Lia). Dúfam, že sa vám bude páčiť .






7. Kapitola



Ráno vstala oveľa lepšou náladou. Veď má predsa metlobalový tréning.


Rýchlo sa prezliekla, učesala sa a bežala do klubovne. Klubovňa bola úplne plná.


Angela z dievčatami bola v kúte, na jej obľúbenom mieste. Zamierila k nej.


"Ahojte. Prečo nikto nejde na raňajky? Prečo tu všetci čakáme?" jej otázka bola jasná. Striedavo pozerala na dievčatá a čakala, ktorá jej odpovie.


"Zakázali nám vychádzať z klubovne.


Máme počkať na perfekta a ten nás odvezie do Veľkej Siene Slávy. Typujem, že sú nejaké problémy." Povedala napokon Angela. Rose nechápala čo sa deje, ale keď sa pozrela na ostatných, tak videla, že nie je jediná, čo je v pomykove.


"Hej, Rose! Poď sem!" Zakričala na ňu Alex. Rose dostala malí šok, no otočila sa a po prepchávala sa až k Alex, ktorá stála pri prázdnom krbe s ostatnými z týmu.


"No, máme problém. Dnes nie je tréning a zatiaľ sme nič nevytiahli z tých perfektov." povedala skleslo Alex. "Erik sa snaží niečo viac zistiť, ale pravdepodobne tak či tak, nič z tréningu nebude." Alex teraz vyzerala ešte smutnejšie ako predtým.


Alexiné vlasy boli veľmi krátke. Mala ich v malom copíku a čo jej tam nedočiahlo to mala za ušami.


Jej vlasy hrali všetkými farbami od prirodzených hnedých, blond, plavých až po krikľavo ružovú, zelenú, modrú. Ale jej to išlo.



Aj v tvári bola celkom pekná.



"Tak to je škoda. Toto bolo to jediné na čo som sa tešila celé dni." Rose hovorila pravdu. Toto ju držalo. Sadla si do jediného voľného kresla, ktoré bolo a uhládzala si vlasy do drdola.


Tento rok bol zvláštny. Nevnímala tie urážky, čo jej ostatný vraveli. Tento rok sa jej zdal krajší i keď problémovejší. Ale znova sa cítila osamelo aj keď nie až tak ako po minulé roky.


Aj jej bratranec Jamesa a Will boli k nej o moc milší. Tak to jej to vyhovovalo.


Zrazu niekto prešiel cez portrétovú dieru.


Bol to prefekt ktorého meno nepoznala. Bolo s ním aj nejaké dievča, tiež prefektka.


"Prosím vás, mohli by ste sa dať do dvoj radu?" opýtal sa chlapec i keď jej to pripadalo skôr ako príkaz.


Väčšina tak spravila, no ona sedela a počkala kým všetci budú zoradený. Ona chcela ísť sama, jednoducho bola na to akosi zvyknutá.


Vyšlo jej to a znova bola na samom konci. Postavila za nejaké dve dievčatá. Boli druháčky či čo to. Rozprávali sa o tom čo sa mohlo tak stať.


Niektoré príbehy boli až príliš nereálne, tak zo dva krát Rose jednoducho vybuchla v smiech.


Toto sa jej ešte nestalo. Väčšinou je veľmi vážna, hlavne čo sa týka takýchto záležitostí.


Cestu do Veľkej Siene Slávy prežila skoro v tichosti až na tie výbuchy.


Posadila sa pri kraj, bližšie k učiteľskému stolu, aby všetko dobre počula.


Moc si nevšímala, kto vedľa nej sedí ako vždy.


Pozrela sa na učitelský stôl.


"Pri Merlinových spodkoch." povedala Rose. Mala pootvorené ústa a vyvalené oči. Bola ako zhypnotizovaná. Keď to povedala traja ľudia najbližšie sa tiež pozreli smerom k učiteľskému stolu.


Nemohla tomu uveriť. Hneď pri riaditeľke sedel minister Mágie osobne, aj s ostatnými z ministerstva.


Toto neveštilo nič dobré.


Rose pomyslela aj na to najhoršie.



Čo keď zavrú Rokfort?


A prečo sú tu vlastne? mala toľko otázok na ktoré sa bála čo i len pomyslieť.


Radšej sa odtiaľ odvrátila. Nemohla sa pozerať na tých učiteľov.


Pootočila sa tak, že dobre videla aj na Chrabromilský stôl.


Snažila sa zazrieť tri osoby, ktoré napokon našla. Boli to James, Will, Jim.


Aj ony si všimli Ministra Mágie a ostatných.


Ešte chvíľu hľadela žalostne na stôl a potom sa otočila. Aj ona tam chcela sedieť.


Všimla si, že všetci okolo nej sú veľmi napätý a nervozný. A ani ona nebola výnimkou.


Zrazu sa postavila riaditeľka a dala pokyn aby sa všetci utíšili.


Keď už naozaj v každom kúte bolo ticho, riaditeľka začala hovoriť.


"Prajem vám príjemné ráno žiaci i profesori a... pravdaže pán minister a ostatný." Ako si tie posledné slová sa jej ťažko vyslovovali. Rose veľmi napäto počúvala, no na chvíľu sa odvrátila a pozrela sa na Slizolinský stôl.


Zbadala Scorpiusa.


Tváril sa ako ho toto všetko vôbec netrápilo. Vyzeral veľmi pokojne, až neprirodzene pokojne. Ako keby vedel, čo chce povedať a dokonca, ako by vedel čo sa stane.


Rose sa znova otočila a počúvala svedomito pani riaditeľku.


"Musím vám oznámiť jednu vec. Neviem či sa to práve dá nazvať vecou, ale nič iné ma nenapadá." Nastala krátka odmlka a riaditeľka zrejme hľadala tie pravé slová.


"Dnes pôjdete všetci domov. Na tri dni." Ozval sa veľký šum. Bolo sem tam počuť i nejaký výkrik. Aj radostný, aj smutný (,no radostných bolo viac).


Rose nevedela čo má spraviť. Bola jednoducho... Vystrašená? Začudovaná?


Sama nevedela. Mala dosť zmiešané pocity a vedela, že určite nie je sama.


Až na Scorpiusa. Neusmial sa a netváril sa ako ostatný. Mal kamennú tvár.


Na ňom sa nepohol ani jeden vlas.


Táto tvár Malfoya sa Rose vôbec nepáčila. Niečo tu nehralo.


Riaditeľka znova všetkých utíšila a znova pokračovala.


"Dovoľte, aby som vám to aspoň vysvetlila.


Chcem aby ste sa všetci pobalili. Stačí len pár vecí. Ako som povedala, budete doma len tri dni a dúfam, že sa počas nich budete usilovne učiť.


Dôvody sú takéto.


Narušilo sa jedno ochranné kúzlo, ktoré bolo na tejto škole.


Bolo to jedno z najdôležitejších a naposledy to kúzlo uvrhol na školu Albus Dumbledor a mi toto kúzlo moc dobre neovládame.


Takže pre vašu bezpečnosť bude lepšie, ak pôjdete domov.


Toto sú tie závažné dôvody pre váš odchod.


Chcela by som vás poprosiť, aby ste boli zbalený do poobedia, presnejšie do dvanástej hodiny. A neskôr sa všetci prosím odoberte pred bránu školy a následne budete odvezený na nástupište deväť a trištvrte.


Nemusíte sa báť, vaši rodičia už sú informovaný o vašom veľmi skorom príchode.


Tí pre ktorých rodičia, alebo poručníci nemôžu prísť, tak dostanú prenášadlo. Tieto deti sú vyvesené na nástenkách vo vašich klubovniach.


Tak a teraz môžete odísť. A aby som nezabudla, do vašich klubovní vás odvedú prefekti a samozrejme aj naspäť. Ak budete niečo potrebovať, opýtajte sa na to vašich prefektov. Sú dobre informovaný o tomto dianí. A to platí aj o vychádzaní z klubovní a tak podobne. Musíte sa spýtať prefektov." Profesorka si práve išla sadnúť a spýtať sa niečo pána ministra keď sa zrazu ozval známi hlas.


"Hej, môžem sa ísť vycikať bez prefekta? Alebo má ísť so mnou? To viete, či mi nemá náhodou podržať gate!" vykríkol Jimy a napodobňoval potrebu na WC a pri tom stál na stole.


V celej sieni nebolo počuť nič iné, len smiech. Dokonca i minister sa začal jemne usmievať, spod jeho huňatej brady. A nezaostávali ani profesori i keď niektorý sa tvárili dosť pobúrene.


Pani Riaditeľka nevedela ako sa má tváriť. Či sa má smiať, alebo sa tváriť pobúrene ako niektorý z profesorov. Vyriešila to kamennou tvárou.


"No myslím, že to hádam zvládnete sami pán Melton. Mohli by ste sa ešte dnes zastaviť v mojej kancelárií, prosím?" povedala pani riaditeľka chladne.


Jimy chcel ešte niečo povedať, ale keď videl pohľad pani riaditeľky, vedel, že to by už naozaj nedopadlo dobre.


Rose veľmi pomaly spamätávala z toho smiechu. No ona sa držala najstatočnejšie. Najmenej sa smiala i keď to úplne zakryť nemohla. Pozrela sa na Jima, ktorý práve schádzal zo stola a všetci mu podávali ruky.


Ona také to niečo zrejme nikdy nezažije. Aby ju niekto tak obdivoval. No áno, obdivovali ju, ale tých ľudí bolo veľmi málo a bolo to iba pre jej učenie. No tento obdiv je iný. Presne taký, aký by chcela cítiť ona.


Znova cítila ten smútok a samotu. Snažila sa predrať cez všetkých tých ľudí naokolo. Rozbehla sa po mramorovom schodišti hore, no koho nestretne na ňom?


Malfoy. Iba mu znechutene pozrela do očí a zmizla. Prešla cez priesvitnú stenu, potom popreskakovala schody do dievčenských spální a zvalila sa na posteľ.


Neplakala iba rozmýšľala nad tým všetkým. Nad jej smutným životom.


No to ju nebavilo príliš dlho. Nad tým už toľko nespočetne veľa krát zamýšľala, že ju to ani nerozplakalo a ani jej viac neklesla nálada.


Začala sa teda baliť. Čo vie iné robiť? Pribehla k nej aj Lucy, s ktorou sa dlho hrala. Onedlho do izby vošli ostatné dievčatá a rozprávali len o hrdinskom čine Jima.


Ona bola o chvíľku zbalená a tak sa aj z kufrom, klietkou i mačkou pobrala aspoň do klubovne.


No nebola jediná, kto tak isto rozmýšľal.


Bolo tam mnoho kufrov , klietok, batohov, deciek a podobne. Išla na jej obľúbené miesto, do kúta kde bolo jej pohodlné kresielko. Aj tam sa nudila, tak sa išla pozrieť na nástenku, či náhodou nie je medzi deťmi čo idú prenášadlom.


Nie, nebola tam. Trochu si vydýchla i keď nevedela prečo.


Zistila, že sa ani poriadne neučesala, tak bežala do dievčenských kúpeľní.


Nebolo tam veľa dievčat. Pozrela sa do toho veľkého a krásne vyzdobeného zrkadla.


Zbadala samú seba. Neupravené vlasy, ktoré mala v neupravenom drdole.


Nenamaľovaná, neučesaná a fádne oblečená.


Mala na sebe béžové tričko, moderné rifle a nejaké tie obyčajné tenisky.


Rozpustila si vlasy a chcela si ho dať znova do toho ulízaného drdola, keď niečo zbadala.


Vyzerala oveľa lepšie, keď mala svoje krásne bohaté, kučeravé, ohnivé vlasy rozpustené. Trochu si ich upravila a poobzerala sa zo všetkých strán v zrkadle.


Usmiala sa.


Naozaj vyzerala krajšie.


Nie! Čo to robím!
pomyslela si Rose a znova si dala vlasy do ulízaného drdola. Nevšímala si siedmačku ktorá na ňu začudovane pozrela.


Ešte sa pár krát obzrela a išla ku dverám kúpeľne.


"Vyzerala si naozaj krajšie s tými rozpustenými vlasmi. Povedalo dievča pri zrkadle s úsmevom.


Rose sa zastavila a opätovala jej úsmev. No i tak pokračovala v ceste preč z kúpeľne. Za dverami si vydýchla a išla späť do klubovne. Sadla si do kresla a pozerala sa von oknom.


Bolo krásne slnečno. Žiarivé lúče slnka prechádzali až cez okno na jej tvár. Cítila to teplo na jej tvári. Toto je dodalo energiu, aby bojovala sama zo sebou.


No teraz na to čas nemala. Zistila, že je čas odchodu, ( aj keď mala ešte pätnásť minút) zodvihla sa z kresla, zobrala si veci a vyšla z klubovne. Pomalým rokom išla po vyzdobenom schodišti. No rýchlejšie ani nemohla ísť, lebo mala dosť veľa a ťažkých vecí. Väčšinu jej kufra zaberali len knihy.


Mala čakať na perfekta, ale nezniesla by tú nudu.


Sadla si do Veľkej Siene za stôl a čakala na ostatných. Stoly už neboli plné ako vždy. Každé ráno, poobede, večer, sa prehýbajú pod tým všetkým jedlom. No teraz nie.


Ide domov. Bola tu iba jeden necelí týždeň.


A čo metlobal? Bude ho hrať aj doma? Asi nie. Bude musieť dohnať učenie, to je pre ňu dôležitejšie. Ale je to tak naozaj?


Takéto otázky si stále kládla. To sa jej ešte nestalo, že by na takéto jednoduché otázky nemala odpoveď.


O päť minút už všetci boli pred dubovými dverami a aj Rose no okrem...


"Úúú, si špica Jimy."


"To sa ti fakt podarilo."


"No koľko bodov nám strhli?"


"Neboj, stálo to za to."


Do Veľkej Siene práve vošiel Jimy. Jimy, hrdina školy. Takto to chodilo každý rok. Ale väčšinou boli traja hrdinovia. Jimy, James, Will.


Hneď za ním išla pani riaditeľka. Tá ešte päť minút hovorila o tom, kedy sa vrátia a tak.


Nasadli do kočov a išli na nástupište. Cesta bola nudná, lebo sedela s nejakými siedmakmi, ktorý si s nej stále uťahovali. Ona ich ignorovala, ako vždy.


Nemohla povedať že by boli škaredý, ale ona si pripadala príliš škaredá pre nich. Vystúpila z voza a čo najrýchlejšie si nastúpila do vlaku. Len tak mohla mať prázdne kupé. Len pre seba.


Išla na samí koniec a sadla si do kupé. Veci si vyložila nad sedačku a začala sa učiť dejiny mágie pre piaty ročník. Celkom jej to išlo. Mala dobrý pocit, že naozaj zvládne tie skúšky.


Cesta jej naozaj veľmi rýchlo ušla. A ani sa nenazdala a už bola na nástupišti deväť a trištvrte. Rýchlo si zobrala svoje veci a vyšla z vlaku.


Obzerala sa či neuvidí svojich rodičov.


Našla ich. Stáli päť metrov pred ňou. Kývala jej mama.


Rose sa rozbehla za ňou. Položila veci na zem a vrhla sa jej okolo krku.


"Ahoj miláčik. Bože, čo sa to tam deje prosím ťa. Budeš mi musieť všetko pekne vysvetliť." Jej mama, Hermiona, ju nepustila skoro ani k slovu.


"Jasné že ti všetko poviem." Rose sa konečne odtiahla od svojej mami. Otec tam nebol, no bola tam teda Ginny s Lili, jej mamou, Willom, Jamesom, Jimim, Albusom a Hugom.


"No, sme tu všetci?" spýtala sa Ginny a prešla pohľadom po všetkých čo tam stáli. "Tak teda ideme."


"Dobre, už sa teším na náš dom." Povedala Rose a pocítila hrejivý pocit na duši, že uvidí svoju izbu.


"No neteš sa na dom. Ideme babičke." Povedal Hugo, ťahajúc za sebou ťažký kufor.


"A to prečo?!" spýtala sa nahnevane a pritom pozerala striedavo na mamu, Ginny a Huga.


"No vieš ja mám na ministerstve strašne veľa práce s tými utečencami a aj Ginny.


Ron má problémy s prevádzkou tej kaviarne a Harry, ako auror má toho najviac." Vysvetlila jej mama a naozaj bolo na nej vidno že je v strese. Mala veľké kruhy pod očami a bola bledšia v tvári, ako obyčajne.


"A prečo ide s nami Jimy? Nie že by mi to vadilo, ale..." Rose sa akosi zasekla. Nevedela nájsť tie správne slová, tak jednoducho bola ticho.


"My sme sa Jimovy sami ponúkli, či by nešiel k našej babke. Ešte tam nikdy nebol a keď že James, Will a Jimy, sú taký kamaráti, tak teda prečo nie.


"Aha, dobre. Ideme teda?" Spýtala sa Rose a dokonale skryla rozpaky. A zase o pár problémov viac. Vedela, že toto nebudú len také obyčajné "prázdniny".


Všetci prešli cez stenu na muklovské nástupište, potom išli na parkovisko a odtiaľ išli autami k babičke.


Cesta bola veľmi dlhá. Išli dvoma autami a ona sedela na prednom sedadle, vedľa mami, ktorá šoférovala. Vzadu sedel Hugo s Lili. Ešte že mala pri sebe knihu Čarujte s nami. Sem tam, sa spýtala niečo mami a ona jej. Inak sa skoro vôbec nerozprávali. Nemala moc náladu potom, čo zistila, že majú návštevu v podobe Jima.


Po dlhom čase konečne videla dom jej babičky a kedysi aj jej otca. Bol to zvláštne stavaný dom. Človek by čakal že horná časť domu sa o chvíľu zosype.


Ale ona si na tento dom zvykla.


Vystúpila z auta a bežala k svojej starej mame. Tá stála pred dverami s otvoreným náručím a úsmevom na tvári.


Mala šedivé vlasy i keď kedysi boli ohnivé ako má Rose. Mala zavalitejšiu postavu, ale jej to sedelo. Objali sa veľmi tuho.


Za chvíľu cítila ako sa všetci vrhli na ňu a na starú mamu. Bol to James, Will, Hugo, Lili.


Jimy pozeral na nich len jedným okom. Potom sa zaškeril a z rozbehom sa pridal do objímania. Neskôr sa všetci posadili za plný stôl dobrôt, čo navarila stará mama. Keď sa najedli, Hermiona a Ginny sa s nimi rozlúčili a bežali do práce.


"No, Lili ty budeš mať spoločnú izbu s Rose. Hmm, Will, James a Jimy, vám dám tú izbu vedľa Rose a Lili. Myslím tie vrchné izby.


Albus a Hugo, vy budete mať izbu tú pod chalanmi. Môže byť?"


Všetci prikývli a išli sa vybaliť.


Rose s Lili boli veľmi rýchlo vybalené, tak si sadli na posteľ a rozprávali sa o škole.


O čom inom sa dokážeš rozprávať s jedenásť ročným deckom? pomyslela si Rose i keď to tká pravda nebola. Ona sa o ničom inom a s nikým, nevedela baviť.


Zrazu sa otvorili dvere.


"Ahoj, nejdete si s nami zahrať metlobal?" Povedal šibalsky Will a pri tom si upravoval nagelované vlasy.


"Kto proti komu?" Okamžite sa spýtala Rose.


Všetci vybehli von pre metly a šprintom na lúku na ktorej hrávali. No ona nie. Nevedela ani poriadne pravidlá. No dúfala, že ony ju to naučia.


Albus lietal naozaj skvele. No ona o moc nezaostávala.


Skvele sa zabávali. Hrali až do neskorého večera a neskôr sa šli navečerať, nejakej tej pochúťky od babky.


Potom si sadli do útulnej a farebnej obývačky a čakali na starého otca, ktorý sa mal vrátiť z ministerstva.



Hrozilo im, že prídu aj ostatný bratranci a sesternice. No Rose pevne dúfala, že neprídu všetci. Na Rokforte ich mala kopec a pravdaže, všetci boli v Chrabromile.


Zase sa cítila o niečo lepšie. Bolo to perfektné znova vyletieť do vzduchu. Cítiť ten čerstvý vzduch, ako tancuje na jej pokožke.


Otvorili sa dvere a v nich sa objavila chudá, šedivejúca postava.


Bol to jej starý otec.


Znova bolo hromadné objatie. Všetci sa posadili a Pán Weasley, starý otec Rose, rozprával čo je nové v práci.


"Ja osobne si myslím, že ich nechytia. Ministerstvo zlyhalo už veľa krát a viem, že to dopadne tak isto." Povedal Pán Weasley zamračene a pri tom si uchlypol z kávy.


"Och, ja si myslím opak. Museli sa ponaučiť s chýb ich predchodcov a tak. Podľa mňa ich chytia ľavou zadnou." Odporovala Rose so zodvihnutou bradou. Sedela hneď vedľa Jima, Willa, Jamesa. Pán Weasley sedel oproti nej.


"No áno, máme iného ministra, ale to nepomôže. Už som ich prežil naozaj veľmi veľa." Pán Weasley nesúhlasil zo svojou vnučkou.


"Ja sa o také to veci nezaujímam. Pokiaľ ma nezavrú do Askabanu tak mi to je jedno." Povedal bezstarostne Will a pri tom nahodil grimasu. Jim sa pomrvil a spýtal sa:


"No a ako pokračujete s chytaním tých... no tých. To jej jedno ako sa volajú. No teda ako?" povedal Jimy a nevedel sa vykoktať. Ale jemu to nevadilo. Vyložil si nohy na malí, starý, dubový stolík pred ním.


"No nie dobre. Skôr príšerne. Nemáme skoro žiadnu stopu.


Dnes som sa stretol na ministerstve s Harrym. V práci sú od rána do večera. Aurori to majú teraz ťažké."


"Och, o čom tu stále vykecávate?!" skríkla po nich Pani Weaslyová na svoje vnúčatá a tak tiež na svojho manžela. "Už aj nech vás všetkých vidím v posteliach! Počuli ste?" Pani Weaslyová stála na prahu do obývačky. Ruky mala v bok a v pravej ruke držala utierku.


"Áno, áno Pani Weasleyová. Hneď to bude." Povedal Will podpichovačne svojej babičke. Will sa ani len nepohol zo vzorkovanej sedačky. James otvoril ústa a povedal:


"A do ktorej posteli mám ísť? No ja by som sa vedel predstaviť v Angelinej posteli, to áno." James sa zasnene zahľadel do okna.


"Hej, tá je moja!" Skríkol Will výhražne a hodil po ňom najbližšiu podušku.


"Haha. Klídek kamoško." James mu to vrátil v plnej sile. Zrazu sa začala podušková vojna. Podušky lietali všade. Pani Weaslyová sa snažil zachrániť aspoň niečo. Neuveriteľnou rýchlosťou vytiahla prútik a odpratala aspoň bejaké veci. vedela, že pri poduškovej vojne, je lepšie nič nehovoriť a nič nenamietať. Mohlo by sa stať, že by aj ona dostala menší výprask.


Rose sa len krčila pri stole a smiala sa. Bolo to bláznivé.


Rose ani nevedela čo robí, no schytila podušku a trafila Will do tváre. Tak to nejako sa aj ona pripojila do tejto detinskej hry.


Cítila sa voľná. I keď to bola iná voľnosť. Nie taká, ako keď sedí na metle.


O desať minút už všetci museli prestať, lebo krik Pani Weasleyovej, bol naozaj neznesiteľný, tak všetci radšej bežali do svojich izieb.


Rose ešte dlho po tom sa usmievala. Prezliekla sa do pyžama, umyla sa, učesala a ľahla do postele a spala. Povyčerpávajúcom dni, nastali sny, ktoréé boli naozaj divoké anezmyselné. Také sny už dávno nemala.
 


Komentáře

1 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 6. ledna 2009 v 18:32 | Reagovat

zlateno....moje ICQ je 375330422

2 Lostt Lostt | Web | 6. ledna 2009 v 19:20 | Reagovat

Konecne som zase na nete, i ked iba na skok:) Kazdopadne, konecne som si ta pridala k Oblubenym... Ja viem, trva mi to:)

3 Vedenie Magic World Vedenie Magic World | Web | 9. ledna 2009 v 14:45 | Reagovat

Máš čas?Náladu?Chuť spoznať nových ľudí?Máš rada svet Harryho Pottera? Tak hľadáme práve Teba!

Zapoj sa aj ty do RPG hry na Rokforte.Stačí vyplniť registráciu , kúpiť si prútik , habity , knihy za body a študuješ na Rokfortskej strednej školy čarodejníckej! Nájdeš si priateľov , postváraš mnoho dobrodružstiev....

Tak neváhaj a prihlás sa!Čakáme iba na Teba!

4 Cassie Shave Cassie Shave | Web | 10. ledna 2009 v 20:29 | Reagovat

skvelá kapitola! rýchlo pokračko pls... Bol to naozaj divoký a nezmyselný spánok ten koniec som strašne zvedavá ako to bude ďalej :)

5 FReedoM (alias Blanka) FReedoM (alias Blanka) | Web | 11. ledna 2009 v 7:02 | Reagovat

Cassie Shave: Neviem či si to správne pochopila. Toto sa jej nesnívalo, ale po tom dni sa jej snívali také bláznivé sny :). Prepísala som to, aby to bolo zrozumiteľnejšie.

6 Evanska (alias Cassie) Evanska (alias Cassie) | Web | 16. ledna 2009 v 20:41 | Reagovat

už chápem! :D občas mi to nemyslí! :D

7 FReedoM (alias Blanka) FReedoM (alias Blanka) | Web | 17. ledna 2009 v 8:51 | Reagovat

To je vpoho :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama