1. kapitola - Strach zo života

29. prosince 2008 v 15:22 | FReedoM |  Poviedka - Strach zo života

A je tu prvá kapitola k mojej novej poviedke Strach zo života. Dúfam, že sa vám bude páčiť.






1. Kapitola: Hra na skovávačku


Znova sa hádali. Jeho mama stála za pultom a otec stál vo dverách. Severus sa prešmykol okolo neho a šiel ku chladničke.

Bola takmer prázdna.

"Severus, prosím chod preč! Máme s tvojou matkou ešte niečo vyriešiť!" to slovo matkou, povedal s takou nechuťou... Severus nemohol nič povedať, lebo jeho matka zvrieskla.

"My nemáme čo riešiť! Už som ti to povedala!"

"Severus vypadni!" zopakoval otec.

"Chcem sa najesť," zasyčal Severus.

"Potom sa naješ a vypadni!" zakričal ešte hlasnejšie.

"Nehuč po ňom toľko!" Matke sa triasol hlas a Severus vedel, že o chvíľu sa znova zosype.

"Taká fľandra, ako si ty, sa nemá čo ozývať!" Severus vedel, že bude lepšie, keď sa utiahne do kúta. Vždy to bral ako ich problém a nie jeho. Nič s tým nemohol spraviť. Nič.

"Ako sa ma opovažuješ nazvať fľandrou! Už som ti opakovala, že s ním nič nemám!" Severus šiel do obývačky, aby mohol nenútene počúvať ich "rozhovor" bez toho, aby aj na neho zahučali.

"Vravel mi to priateľ!"

"Myslíš tých tvojich priateľov, čo im každý deň kupuješ pivo, aby ti prezradili s kým spávam?! Keby si kúpil aj mne to pivo, tak si tiež niečo pekné vymyslím! Si úbohý!" povedala úprimne jeho matka. Severus počul ako otec udrel jeho matku.

Bol zbabelec. Nešiel za ňou a nepostavil sa na jej stranu. Keby tam teraz prišiel, aj on by dostal po ústach. Ale stálo by to zato, aby aspoň nejako ubránil svoju matku. Ale... on to nedokázal. Bol naozajstný zbabelec.

Nahováral si, že on sa do toho nemá čo starať a že načo by ON pomáhal svojej mame, keď ona nepomáha jemu. Načo.

Prútikom si vyčaril malinovku a obložené chlebíky. Pomaly začal jesť a ďalej počúval.

"Ešte raz sa ma dotkni a uvidíš," povedala jeho matka cez stisnuté zuby.

"Čo mi spravíš? Ha? Počaruješ mi či čo? Tvoj prútik ti ľahučko zlomím!" zasmial sa posmešne otec.

"Myslíš že kto bude rýchlejší?" povedala pochybovačne mama.

"Padaj preč, kým ti niečo naozaj nespravím! BEŽ!" zahučal silným hlasom a počul rinčanie skla. To už nevydržal a bežal sa pozrieť čo jeho otec spravil. Mama sedela na zemi a držala sa za poranenú ruku sklom. Boli to poháre, ktoré mal Severus dnes umyť, no nechcelo sa mu.


Otec tam stál a začal hovoriť: "Ja... Ja som nechcel.. P-prepáč. To som nechcel," zašepkal potichu. Severus sa pozrel výhražne na otca.

"Choď preč otec," šepol a skláňal sa nad mamou a pomáhal jej vstať. Otec tam ešte chvíľu nerozhodne stál a potom sa rozbehol preč. Severus počul ešte buchnutie vchodových dverí.

Severus pomohol matke sa posadiť na kuchynskú stoličku pri okne a vyčaril obväz. Posadil sa oproti nej a kúzlom jej začal vyťahovať črepy z celej ruky.

Ani jeden nič nevravel. Mama len potichučky vzlykala a sem tam sa pozrela na svojho syna. On sa upokojoval z toho čo sa stalo. Nebolo to po prvý krát, no nebolo to ani na dennom poriadku.

Tie hádky áno, ale facka a hádzanie predmetov, to nie. Teda aspoň také, čo sa rozbijú a zrania človeka nie.

Severus začal obväzovať ranu a jeho mama od bolesti zasyčala, ale Severus neprestával. Obmotával a omotával a nevšímal si mamin prosebný pohľad. Zrazu sa spýtala: "Ty mu veríš?" jej hlas sa lámal tak, ako pred chvíľkou tie črepiny.

"Mal by som?" odpovedal otázkou. Vedel, že mama nikoho nemá. Nebola žiadna krásavica, ale hnevalo ho že... Ani nevedel čo ho hnevalo. Asi mal hnev, len z toho, že sa nedokážu nehádať.

Zrazu začul zvonček. Srdce sa mu rozbúchalo a dúfal že to nebude Lili. Po ceste k dverám rozmýšľal, čo jej povie na svoje ospravedlnenie, že nemôže ísť von. Hlboko sa nadýchol a otvoril ich.

Stála pred čiernou, hrdzavou bránkou a bola znova prekrásna. Mala rifľové kraťasy nad kolená, zostrihnuté len tak, ako jej šla ruka a žiarivý, zelený top na hrubé ramienka. Tá zelená jej krásne pasovala k očiam a vynikli jej ohnivé vlasy. Na nohách mala obuté tenisky.

Bola krásna a predsa jej niečo chýbalo. A vtedy si to všimol. Jej tvár pôsobila, ustarostene, až vyľakane. Bol ticho, lebo nedokázal nič povedať. Nemohol ani len otvoriť ústa, taký bol očarený jej krásou.

"Severus, pod prosím von. Potrebujem sa s tebou porozprávať," to slovo prosím mu vyrazilo dych. Obyčajné slovo prosím a jemu sa z neho zatočila hlava.


Jej sladkastý hlas, pôsobil na neho upokojujúco. Nedokázal povedať nie. Nedokázal povedať tomu krehkému stvorenie nie. Nedokázal to. Znova je zbabelec.

Pomaly prikývol a bežal naspäť k mame.

"Idem von mami. Prosím daj si pozor a dnes sa s ním prosím už viac nehádaj," pohladil mamu po vlasoch a šiel za Lili.

Severus rýchlo vykukol zo dverí, či tam stojí. Stála tam. Bál sa, aby mu neutiekla, i keď nevedel aký by mala na to dôvod. Zavrel za sebou dvere, zbehol päť schodov, prešiel cez malú pred záhradku bez kvetov a bránku. Ocitol sa zo či voči nej.

"Deje sa niečo?" spýtal sa vyľakane. Ona sa otočila tvárou k ceste a mierila pomalým krokom preč a Severus ju nasledoval.

"Och. Petunia... Petunia mi skovala prútik, knihy, kotlík, prísady, proste všetko. A dokonca sa rozhodla, že cez posledný týždeň pôjde svojej kamarátke. Chápeš? Nemám ju ako presväčšiť, aby mi moje veci vrátil. Ona je preč!" dohovorila a bolo vidno, že sa jej trošku uľavilo, keď sa Severus zasmial. Poväčšine sa nahneval a začal na ňu nadávať.

"Aké detinské. Nič viac? V tomto ti ľahko pomôžem. Pôjdeme k tebe a..." chcel dopovedať, ale Lili ho prerušila.

"Nie! To nie je všetko! Ja... ja som zistila, že ju naznášam. Ja hu už nemám rada tak, ako predtým. Chápeš? Je to moja sestra a..." bola zamračená a jej výraz vravel, že je znechutená sama zo seba.

"Ale no tak. Lil. Je to pochopiteľné, že keď ti ona robí zle, tak ju milovať nebudeš," povedal Severus utešujúco. Všetky jeho plány nebaviť sa s ňou a vyhýbať sa jej úplne zmizli. Za to sa nenávidel. Preklínal sa.

"Ale je to moja SESTRA!" skríkla a hlas sa jej zlomil. Padla Severusovi do náručia. Severus si ten pocit užíval. Cítil ju vo svojom náručí. V JEHO náručí. Nikde inde.

Pohladil ju po jej dlhých hebkých vlasoch. Pritisol si ju bližšie a počul ako zavzlykala. Pohladil ju znova a znova a nedokázal prestať. Nedokázal sa nedotýkať jej ohnivých vlasov.

Zhlboka sa nadýchol jej vône vlasov. Voňali po kakau. Dokázal by ju držať v náručí, dni, týždne mesiace a dokonca i roky. Nikdy by jej nemal dosť. Nikdy by nebol zasýtený tej vône vlasou.


Pomaly sa odtiahla a jemu spadli ruky k telu. Snažil sa ich nezodvihnúť a nepritisnúť si Lili na svoju hruď. Pozrel sa jemne na ňu a spýtal sa: "Lepšie?" Lili prikývla a pokračovala v ceste.

"Pôjdeme k vám domov a pre mňa za mňa, prekopem aj celí dom, ale tvoje veci nájdeme. Dobre?" spýtal sa už nie z takým jemným hlasom, ale starostlivým.

"Och, neviem čo by som robila, keby som nemala takého priateľa ako si ty," Severusa to neskutočne bolelo, ale prekonal sa a nahodil kamennú tvár.

"Vždy tu budem pre teba," šepol.

"Ja viem. Lepšieho priateľa už asi nemôžem mať," povedala s úsmevom a po slzách nebolo ani stopy. Severus ma chuť ísť domov a schúliť sa do rohu jeho izby. Tak to robil keď bol ešte dieťa. Schúlil sa v kúte a plakal.

Teraz to nemohol spraviť. Snažil sa mať ľadovú tvár a nedať najavo svoje pocity a city. Bolestivé pocity a city, ktoré boli čím ďalej neznesiteľnejšie.

Lili ho potiahla za ruku a pomalým behom sa vydala k svojmu domu, na druhej ulici.

Severus cítil teplo jej jemnej a drobnej ruky. Jeho srdce sa rozbúšilo silno a nahlas aj proti vôli Severusa. Lili sa zastavila až pred ich domom. Nebol veľký, ale aj tak pekný a útulný.

Spodok domu bol obložený červenými kachličkami a zvyšok domu bol z dreva, namalovaného na bielo. Všade boli samé kvety, záhony, stromy. Severus to tu už mnoho krát videl a vždy sa mu to tu páčilo. Všetko v celom ich dome bolo pozitívne naladené. Nie ako v ich dome. V Dome Severusa bolo všetko tmavé. Tmavé kožené sedačky, steny buď tmavo fialové, šedé, tmavo zelené. Podlaha tak tiež v tmavých farbách a vždy studená dlažba. Iba sem tam, mali aj nejaký koberec.

Lili otvorila bránku, ktorá sa z vrzgotom otvorila.

"Poď Sev. Mama s ocom šli zaviesť Petúniu tej kamarátke. Býva dosť ďaleko a typujem že sa u nich aj zdržia. Budeme mať kopu času," zaštebotala sladkastým hláskom a už stála pred dverami.

Severus sa so zamračenou tvárou doplazil k dverám a spolu vstúpili dnu. Boli v predsieni. Steny boli zlatisté a slnko sa od nich prekrásne odrážalo. Bolo tam veľa kvetou, váz a podobných drobných maličkostí. Potom šli ku točitému schodisku rovno do izby Lili a Petúnie.

Izba nebola obrovská, ale aj tak pekná. Steny boli bledučko modré, tak isto i jemnučké závesy, ktoré povievali v letnom vetríku otvoreného okna. Koberec bol biely a mäkký. Všetko to bolo pekné a útulné a najviac sa mu páčili ich postele. Boli vždy pružné a ako deti radi na nich skákali.

Túto izby zbožňoval, no nie viac ako samú Lili. Ju ľúbil, miloval. Lili bežala k stolu petúnie a začala sa v ňom prehrabovať. Severus len obdivoval jej pohyby, rýchle rúčky pobehujúce v šuplíku sem a tam. Páčilo sa mu ako sa mračila. Vyzerala pri to krásne.

"Sev! čo tam stojíš. Pod mi pomôcť," Lili ho prebudila zo sna a hneď sa dal do hľadania. Po chvíľke žartovania a hľadania Severus podotkol: "Tá tvoja sestrička sa chcela hrať na schováčku, či čo? Jednoducho v tejto izbe to nie je. Už by sme to našli Lili," Severus sa pozrel zamračene na Lili, ktorá mu vzápätí odpovedala.

"Máš pravdu Sev. Poďme sa pozrieť na povalu. Nič iné ma nenapadá. Mama stále upratuje a všimla by si niečo," Lili ho znova chytila za ruku a viedla k vysúvacím schodom na povalu. Dokonca aj tam sa Severusovi páčilo. Cez malé okienka, dopadali lúče slnka, ktoré všetko naokolo ožarovali. Pripadal si niekde úplne inde. V inom svete.

"No tak Sev. pohni sa a poď mi pomôcť," povedala sladkasto Lili a začala sa prehrabovať v nejakých knihách. Severus priskočil k druhej kôpke a hľadal jej veci, no myšlienkami bol úplne inde.

Keby tak tušila ako ju mám rád. Nie ako kamarátku. Láska je bolestivá a sám som sa o tom presväčil. Trhá mi srdce keď vidím a počúvam od nej, ako šla na rande s nejakým chlapcom. Prajem si, aby som mohol byť jeden z nich. Jeden z jej nápadníkov. Aj keby len Potter.

Mám hlúpy pocit, že Lili ho už neodmieta tak, ako predtým. Dokonca by som povedal, že sa jej začína páčiť. Už nie je taký strelený, ale arogantný áno. A k tomu namyslený a...

Lili sa páči. Už len keď toto vyslovím v mysli ma zabolí. Taká bodavá bolesť, trhajúca mi všetky vnútornosti. Viem, že už nikdy, nikdy nebudem ľúbiť. Viem to.

Nik nie je taký dokonalí ako ona. Žiadne iné dievča.

"Sev! Mám to," skríkla radostne Lili a Severus k nej zachmúrene pribehol.

"Naozaj je taká hlúpa ako som si myslel. Šmariť to za pokazený televízor a prikryť šatami. Hlúpy nápad," zafrflal si pod nos a zodvihol jej knihy, mieriac dolu po schodoch.

"Och. Čo ti zase je Sev?" spýtala sa ustarostene Lili a zobrala zbytok jej vecí. Severus to položil všetko na jej písací, biely, drevený stôl. Jedna kniha sa mu vyšmykla a spadla na zem. Severus ju zodvihol. Bol to nejaký román a Severus sediac na posteli Lili, si ju začal listovať.

"Sev? Hneď som späť. Idem pre pitie dobre?" povedala Lili nevšímajúc si Severusa a odbehla preč.

Severus si ju naďalej listoval, až prišiel k jej záložke. V knihe bola skoro na samom konci. Pousmial sa. Neustále čítala knihy a hlavne romány. Vždy cez leto mu hovorila obsahy jej prečítaných kníh.

Zrazu si niečo všimol. Tá záložka. Bol to... bol to list. Severus vedel že to nie je správne, no i tak otvoril dokrčený, dochytaný papier. Bolo to chlapčenské písmo. Pozrel sa na samí spodok, kde mal byť podpis. Boli tam inicáli J. P.

Severus nechcel čítať. Vedel že by neuveriteľne bolelo. Bolelo ho už len to, že list od Pottera mala v jej románe. Jeho srdce to nemohlo vydržať. Malí kúštik zo srdca sa odlomil. Ďalší.

"Sev? pod mi pomôcť otvor dvere. Mám plné ruky," Severus ako v tranze, položil roztvorenú knihu aj z listom na posteľ a celí rozochvený hnevom otvoril dvere Lili. Ona celá vysmiata šla dovnútra, no keď zbadala jeho bolestivú, nahnevanú tvár...

"Stalo sa niečo Sev?" spýtala sa sladučkým hláskom, ktorý Severusovi iba viac ubližoval.

"Ten list!" zakričal Severus a pri tom zavrel oči, aby sa aspoň trochu upokojil, "Ten list, čo máš ako záložku v knihe," tento krát aj ukázal na miesto tej knihy, ktorá mu tak nečakane ublížila. Ktorá ho zničila, rozdrvila.

"Sev! Ja... Je to moja vec Sev!" zakričala, ale jej hlas sa zlomil. Iba nemo hľadela na svojho najlepšieho priateľa. Severus nepočul ani jedno z jej slov. nedokázal nad ničím rozmýšľať, nedokázal krotiť svoje, pre neho zvrhlé myšlienky.

"Ty! Lil, ty máš niečo z Potterom?!" zakričal a jeho oči boli stále zavreté. Bol zvedavý na jej reakciu, no bál sa ich otvoriť. Nevedel či by sa dokázal pozrieť do tých nevinných zelených očí. Očí vyrážajúci dych chlapcom i dievčatám.

"Sev, je to moja vec," zašeptala vykoľajene.

"Som tvoj najlepší priateľ, ako si sama povedala," tým čo povedal, ublížil sám sebe. Najlepší priateľ.

"Neviem, ale niekedy sa tak nesprávaš," Lili sa na neho zahľadela s bolesťou v očiach. Bolo tam i sklamanie.

"Ten list ti písal Potter?" spýtal sa už o niečo pokojnejšie, ale bolestivejšie.

"Á - áno," zašepkala zahanbene.

"Si do neho zaľúbená, však?" cítil bolesť v hrudi. Znova sa kúsok jeho srdca odlomilo.

"Nie. Nie som zaľúbená, len..." nepovedala to príliš presvečivo. Severus Otvoril oči a tmavými očami za ju snažil prinútiť k pravde. Bolelo ho sa jej pozerať do jej smaragdových očí.

"Je to len pobláznenie Sev," šepla a tácku, čo doteraz držala v rukách položila na stôl Petúnie.

"Tak že sa ti páči. Ten odporný, arogantný a namyslený Potter. Ten, čo mi robil zo života peklo. Dobre si si vybrala Lil," snažil sa zamaskovať svoje naozajstné pocity a city. Nemohol jej teraz povedať čo cíti. Že ju ľúby.

"Sev. on sa zmenil," šepla a pohla sa k nemu. Natiahla ruku, že ho pohladí, no on, sa dotiahol až k dverám.

"Zbohom Lil. Ja... nemôžem," povedal tichým hlasom a pobral sa preč. Počul ako niečo po ňom Lili kričí, ako ho chce zadržať, ale on bol myšlienkami dávno preč.

 


Komentáře

1 Nakishi-sama Nakishi-sama | E-mail | Web | 29. prosince 2008 v 17:19 | Reagovat

Mno, ale nám to pekne začína. xD

Písala si mi o spriatelenie, mno tha som sa prišla kuknúť, a musím uznať, píšeš naozaj pekne xD

Rada sa spriatelím. Ešte sa tu trochu pokukám a pridám si ťa do obľúbených...

2 FReedoM FReedoM | Web | 30. prosince 2008 v 17:19 | Reagovat

jejo.. dakujem

3 pimpinela pimpinela | Web | 30. prosince 2008 v 20:21 | Reagovat

jasnéééé rada sa spriatelím ;)) už aj si tvoj blog pridám do spriatelených ;)

4 Mina Mina | Web | 29. března 2009 v 21:07 | Reagovat

Vau to je úžasný začiatok - rovno sa pustím do čítania všetkých ostatných

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama